V nádeji sa dotýkame rán tohto sveta

Ako by sme mohli žiť bez nádeje? Aké by boli naše dni? Winnie Grahamová, žurnalistka z Johannesburgu, definovala život Nelsona Mandelu slovami: „Človek, ktorý nám dal nádej!“ Nádej bola hybná sila, ktorá sprevádzala Nelsona Mandelu aj v najtemnejších časoch, keď bol odsúdený na doživotie. Vtedy nemal dôvod dúfať, že sa ako slobodný človek opäť stretne so svojimi blízkymi.

Napriek tomu v roku 1969 napísal svojim dcéram: „Nebojte sa o mňa, som šťastný, mám sa dobre, som plný sily a nádeje.“ V tom čase strávil už sedem rokov vo väzení a čakalo ho ďalších dvadsať, kým nastane zmena a bude prepustený. Tiež v roku 1969 napísal svojej manželke: „Cítim, ako mi srdce pumpuje nádej do každej časti tela, zohrieva mi krv a povzbudzuje ma.“

KDE SA RODÍ NÁDEJ

Nádej sa rodí v beznádeji kríža. Pápež František hovorí: „Hľaď na kríž, hľaď na ukrižovaného Krista a odtiaľ k tebe príde nádej, ktorá viac nezmizne, ktorá trvá až po večný život.“ Táto nádej vyklíčila vďaka sile Ježišovej lásky.

Ježiš premenil hriech na odpustenie, smrť na zmŕtvychvstanie, strach na dôveru. To je dôvod, prečo sa na kríži rodí a neustále obnovuje naša nádej. To je ten dôvod, prečo s Ježišom môže byť každá naša temnota premenená na svetlo, každá prehra na víťazstvo, každé sklamanie na nádej.

Nádejou kresťana je samotný Ježiš Kristus, jeho osoba, jeho obeta. Svätý Augustín to vyznáva takto: „Právom je teda všetka moja nádej v ňom, že všetky choroby uzdravíš ním, ktorý sedí po tvojej pravici a prihovára sa za nás“ (Vyznania 10, 43).

NÁDEJ NA BOŽIU SLÁVU

Svätý Pavol píše: „Ospravedlnení z viery, žijeme v pokoji s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista. Skrze neho máme vierou prístup k tej milosti, v ktorej zotrvávame, aj sa chválime nádejou na Božiu slávu“ (Rim 5, 1 – 2). Táto nádej nás nikdy nesklame.

Je to milosť, v ktorej vnímame, že Boh nás miluje, lebo on vlial do našich sŕdc lásku skrze Ducha Svätého a jeho láska v nás prebýva. To je dôvod, prečo je kresťanská nádej pevná. Nezakladá sa na tom, čo môžeme urobiť alebo čím môžeme byť, a ani na tom, v čo môžeme veriť.

NEOTRASITEĽNÁ NÁDEJ

Kresťanská nádej sa odlišuje od ľudských nádejí nielen obsahom, ale pre základ, ktorý ju robí neotrasiteľnou. Nestojí na schopnostiach človeka, ale jedine na prisľúbení Božom. Istota kresťanskej nádeje sa zakladá na Božej láske v Kristovi Ježišovi.

„My by sme nekráčali, ak by sme nemali nádej! Nebudeme mať však žiadnu nádej, ak sa nestane našou nádejou Kristus. Áno, on sa stal našou nádejou, lebo bol pokúšaný, trpel, zomrel a vstal z mŕtvych. Čo znamená, keď hovoríme tieto veci? No to, že Boh nás nenechá stratených, ak kvôli nám poslal svojho Syna. On sám sa stal našou nádejou, dal nám Ducha Svätého a usmernil nás na cestu k nádeji,“ vysvetľuje svätý Augustín (Výklad Žalmu 60, 4).

SKÚŠANÁ NÁDEJ

Nemôžeme poprieť, že v živote sa stretávame s prekážkami, ktoré vyskúšajú našu nádej. Mnohokrát viac ako zlo, ktoré znášame osobne, nás dezorientuje zlo vôkol nás. Vtedy sa v našom srdci hromadia mnohé otázky o nespravodlivosti, o zmysle života, o pravde. Odpoveď na všetko nepoznáme.

Nádej nás však bude viesť k poznaniu, že sme pútnici na ceste k večnej spáse. Vďaka tomu môžeme prejaviť súcit s tým, kto trpí, kto plače, kto sa cíti zúfalý... Dotkneme sa rán sveta, lebo sú to rany Zmŕtvychvstalého, rany Spasiteľa. V nádeji vieme, že Pán chce svojím milosrdenstvom definitívne uzdraviť zranené srdcia. Toto je tiež obsahom našej nádeje.

MODLITBA NÁDEJE

„Prvé miesto, kde sa učíme nádeji, je modlitba. I keď ma už nikto nepočúva, Boh ma ešte počúva. Ak už nemôžem s nikým hovoriť, na nikoho sa obrátiť, k Bohu môžem vždy hovoriť...“ Z trinástich rokov väzenia, z ktorých deväť prežil v izolácii, nám nezabudnuteľný kardinál Nguyen Van Thuan zanechal vzácnu knižočku Modlitby nádeje.

Počas trinástich rokov väzenia, v situácii zdanlivo úplného zúfalstva, sa počúvanie Boha a možnosť hovoriť s ním pre neho stali rastúcou silou nádeje, čo mu po prepustení z väzenia umožnilo stať sa pre ľudí celého sveta svedkom nádeje – tej veľkej nádeje, ktorá nezapadá ani v nociach samoty“ (Benedikt XVI., Spe salvi 32).