Nanebovzatie Panny Márie má pre veriacich zásadný význam

Keď sa pápež chystal vyhlásiť dogmu o Máriinom nanebovzatí, urobil si prieskum medzi biskupmi celého sveta, aký postoj majú veriaci ľudia k takémuto vyhláseniu o Panne Márii. Tak sa Nanebovzatie, podobne ako dogma o božskom materstve Panny Márie v Efeze, stalo vyjadrením vôle a túžby celého katolíckeho sveta.

Ako ale chápať a vysvetľovať súčasnému človeku skutočnosť, že Mária bola s telom i dušou vzatá do neba? Od dojímavej a veľkolepej scény z muzikálu Evanjelium o Márii, v ktorej sa Mária za triumfálneho spevu a hudby ovenčená vavrínmi vznáša k nebu, cez klasické obrazy Matky Božej v oblakoch až po legendy o prázdnom hrobe plnom ruží, sa musíme posunúť do roviny zmyslu tohto článku viery.

Od otázok typu: Je to vôbec možné? Ako sa to mohlo udiať? je potrebné dostať sa k otázke: Čo to pre mňa znamená? Istý rabín sa priznal, že radšej prednáša pre veriacich študentov ako pre neveriacich. Neveriaci sa pýtajú, či je to, čo im povedal naozaj pravda, veriaci, naopak, sa pýtajú, aký to má zmysel. Snažiť sa uchopiť nanebovzatie Panny Márie materiálne a čisto rozumovo, je cesta do slepej uličky. Raz mi jedna už veľmi stará žena povedala: „Viete, ja verím v Boha, ale neverím vo večný život.“

Zarazilo ma to a spýtal som sa jej, ako je možné veriť v Boha, a neveriť vo večný život. Odpovedala mi: „Ja nedokážem prijať, že by bolo možné, aby z tých pár kostí čo z človeka zostanú, alebo z popola po kremácii mohol vzniknúť opäť ten istý človek, neverím, že sa to všetko nejako môže nanovo pospájať a obnoviť.“

Legenda o Pravde a Príbehu
Legenda hovorí o dievčine Pravde, ktorá išla svetom, no každý sa jej vyhýbal, všetci pred ňou utekali, nikto ju nemal rád, nik ju nechcel počuť. Bola z toho smutná. Raz sa stretla s mládencom Príbehom, ktorý bol zase všade u ľudí obľúbený. Mali ho radi a pozývali ho do svojich domovov, aby ho celé hodiny počúvali.

Mládenec jej povedal pravdu: „Si nahá, preto sa ti všetci vyhýbajú! Potrebuješ sa obliecť.“ A tak sa Pravda a Príbeh spriatelili a nakoniec sa zosobášili. Ľudia už Pravdu oblečenú do Príbehu radi počúvali.

Pravda, ktorá by bola len suchým konštatovaním nejakej skutočnosti, by nemohla ponúkať námety na uvažovanie, nedokázala by človeka voviesť do svojej hĺbky, nemohla by poodhaliť svoj zmysel. Koniec koncov aj sám Ježiš zabaľoval pravdu evanjelia do podobenstiev, aby tak poslucháčom pomáhal spoznať jeho hodnotu a zmysel. Aký to má význam pre mňa, že Panna Mária bola vzatá do neba? K jednoduchej pravde je potrebné prerozprávať príbeh.

Príbeh, ktorý by bol príbehom aj nášho života. Podobných  príbehov nájdeme dosť, stačí sa len dobre poobzerať. Johann Baptist Metz rozvinul teológiu trpiaceho Boha.

V utrpení, ktoré videl počas druhej svetovej vojny ako vojak, našiel Boha, vieru v neho i svoje kňazské povolanie. Stal sa svedkom toho, ako všetci jeho kamaráti z oddielu zahynuli.

Na otázku: Kde je Boh, keď človek trpí? spoznal odpoveď: Boh je blízko pri človeku a trpí spolu s ním. Len v takomto poznaní môžeme pochopiť význam Ježišovho vzkriesenia a oslávenia i oslávenia Panny Márie. Kristus sa po vzkriesení identifikuje svojimi ranami, ktoré ukazuje učeníkom i celému svetu ako oslávené.

Svätému Martinovi sa zjavil diabol, ktorý na seba vzal dokonalú podobu Ježiša Krista. Martin bol v rozpakoch. Po chvíli však povedal zjaveniu: Ty nie si Kristus, pretože na rukách ani nohách nemáš rany. Diabol zmizol.

Rozdiel medzi západným a východným kresťanom
Kardinál Špidlík vysvetľuje nanebovzatie Panny Márie v rozdielnom vnímaní života západným a východným kresťanom. Kým západný kresťan sa pýta na pôvod, odkiaľ pochádzam, kde patrím a ako sa príbeh spásy začal, východní kresťania sa pozerajú viac na koniec: Som tu, prežívam život, je tu hriech, zlo, utrpenie, bolesť, ale zaujíma ma, ako sa to všetko skončí, ako to dopadne.

Preto je pre východ dôležitejšie nanebovzatie Panny Márie ako jej nepoškvrnené počatie. Človek sa často cíti ubitý rozličnými druhmi utrpenia, a tak sa, prirodzene, zaujíma o to, či sa trápenie stane jeho konečným údelom, alebo je nejaká nádej, že sa všetko zlé raz obráti na dobré.

Ani Mária, hoci uchránená od dedičného hriechu, nebola voči zlu a bolesti sterilná. Jej dušu prenikol meč bolesti, stála pri Ježišovom kríži a spolu s ním trpela. Bola síce uchránená od porušenia v hrobe, ale počas pozemského života prežívala nielen radosti, ale aj bolesti každodenného života, tak ako ich prežíva hocikto z nás.

Vnímať Máriino nanebovzatie bez komplexného pohľadu na jej život, by nebolo poctivé. Nanebovzatie je preto nielen zavŕšenie života Panny Márie, ale je obrazom zavŕšenia života každého vykúpeného.

Prototyp svätosti a nepoškvrnenosti
„Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske“ (Ef 1, 4). V týchto slovách apoštola Pavla vidíme obrovskú nádej nášho života. Boh chce, aby každý, koho stvoril bol aj vykúpený, aby sa stal svätým a nepoškvrneným v láske.

V Márii potom vidíme akoby prototyp tejto svätosti a nepoškvrnenosti. Cirkev ju odprvoti vnímala ako vzor lásky a ideál hodný nasledovania. Hoci nám evanjeliá nezanechali ani jednu správu o konci jej života, o jej smrti, sviatok jej nanebovzatia sa odprvoti tešil mimoriadnej úcte na Východe i na Západe. Ako najväčší mariánsky sviatok ho zaznamenáva aj Nitriansky kódex z 11. storočia.

V Uhorsku sa kedysi slávil s vigíliou a oktávou. Na Východe je to jediný mariánsky sviatok, ktorému predchádza dvojtýždenný pôst. K liturgickým sláveniam sa v stredoveku pridávali rozličné ľudové pobožnosti a zvyky. Putovalo sa na pútnické miesta aj na cintoríny. Cintorín sa tak stal nielen miestom nostalgie a smutného spomínania, ale predovšetkým miestom nádeje. Ako je oslávená Mária – s telom i dušou -, tak budeme oslávení aj my.

Matka nádeje
Raniero Cantalamessa označuje Máriu ako „Matku nádeje“. Nádej je veľmi dôležitá čnosť. Kresťanstvo je na nej postavené. Sme pozvaní pred každým zdôvodniť nádej, ktorá je v nás (porov. 1 Pt 3, 15). Ľudia potrebujú nádej k životu tak, ako potrebujú kyslík na dýchanie. Hovorí sa, že dokiaľ človek žije, potiaľ má nádej, ale tiež je pravda, že pokiaľ má nádej, tak žije.

Mária dokázala stáť pod krížom a dúfať aj napriek všetkej beznádeji. Zdôvodňovať nádej znamená stáť pri tých, ktorí sa ocitli v beznádeji, tak ako bola Mária v blízkosti ukrižovaného Syna.

Cirkev je pozvaná hlásať nádej, ohlasovať trpiacim, že utrpenie nie je nezmyselné, ale má zmysel, pretože zo smrti budeme vzkriesení. V koncilovej konštitúcii Lumen gentium čítame: „Pretože Ježišova matka je už s telom aj dušou oslávená v nebi, je obrazom a počiatkom Cirkvi, ktorá bude zavŕšená v budúcom veku a tu na zemi nám žiari – až do doby, keď príde Pánov deň – ako znamenie istej nádeje a útechy pre Boží ľud pri jeho putovaní“ (LG 68).

Mária je najjasnejší príklad a dôkaz pravdivosti slov Svätého písma: „Ak máme účasť na Kristovom utrpení, budeme mať účasť aj na jeho sláve“ (porov. Rim 8, 17). Nik netrpel s Ježišom tak ako Mária a nik s ním nie je oslávený tak ako ona.

V čom spočíva Máriina sláva?
Zmyslami ju vnímame už na zemi. Kto z ľudí bol viac milovaný, vzývaný v radosti, v bolesti a v žiali? Ktoré meno najčastejšie vychádzalo z úst ľudí? Ku ktorému stvoreniu adresovali ľudia viac modlitieb, komu spievali viac hymnov a vystavali viac katedrál? Ktorá ľudská tvár sa na kostolných obrazoch vyskytuje viac ako Máriina?

Mária svoju slávu predpovedá v hymne Magnificat, lepšie povedané, Duch Svätý to hovorí o nej: „Blahoslaviť ma budú všetky pokolenia“ (Lk 1, 48). Dvadsať storočí nám ukazuje, že to bolo pravdivé proroctvo.

Nie je možné, aby jednoduché, chudobné dievča samo od seba povedalo o sebe takúto pravdu. Musela by byť výstredná alebo bláznivá. Jediná možnosť je, že bola inšpirovaná niekým, kto pozná budúcnosť. Jej sláva však nie je len pozemská, je to predovšetkým večná sláva.

Čo robí Mária v tejto sláve? Uskutočňuje povolanie, pre ktoré bol stvorený každý človek a celá Cirkev. Mária je „Sion“, ktorý chváli svojho Boha (porov. Ž 147, 12). Každého z nás pozýva, aby sme sa naučili milovať Boha tak, ako ho milovala a miluje ona.

Svätá Terézia z Lisieux, azda si to ani neuvedomujúc, objavila povolanie Panny Márie a prisvojila si ho: „Cítim, že začína moje poslanie: poslanie učiť milovať iných Pána tak, ako ho milujem ja, a ukazovať dušiam moju malú cestičku.

Ak milovaný Boh vypočuje moje túžby, budem prežívať svoje nebo na zemi až do konca sveta. Áno, chcem prežívať nebo na zemi konaním dobra.“ Karl Rahner o Máriinej sláve uvažuje takto: „Úbohé telo, ktoré jedni nenávidia a iní zbožňujú, je už poctené večným prebývaním u Boha, a tak naveky zachránené a prijaté. Nielen v Synovi Otca, ktorý prišiel „zhora“, ale taktiež aj v jednej z nás, ktorí sme „zdola“. Máriino nanebovzatie nás chce priviesť k celkom novej skúsenosti s vlastným telom, a to, že naše telo je krásne a že bude mať účasť na Božej sláve.

Máriino telo bolo prijaté do neba
Telo sa dnes veľmi zbožšťuje. Očakávajú sa od neho sexuálne pôžitky, a tým aj intenzívnejší život. Niektorí sa domnievajú, že len sexuálna skúsenosť je zárukou toho pravého života, ale stále viac sú sklamaní.

Telo je pominuteľné a akonáhle sa oddelí od ducha, nedodrží to, čo sľúbilo. Človek potom potrebuje neustále nové sexuálne skúsenosti, aby mal vôbec pocit, že žije. Telo - považované za modlu a zároveň ponižované – toto telo je v Márii prijaté do neba, je u Boha. Opát Bamberger raz dal Henrymu Nouwenovi za úlohu celý deň meditovať nad jednou vetou: „Si Božou slávou.“ Máriina sláva nás upevňuje v nádeji, že ju raz budeme naplno prežívať spolu s ňou.

Tak ako Mária, budeme s telom i dušou oslávení v nebi. Nanebovzatie Panny Márie je radostnou udalosťou, plnou nádeje, ktorá hovorí áno telu, áno životu, pretože smrť už bola porazená. Naše telo je zachránené pre večnú účasť na Božom živote.