Askéti sa podobajú výborným atlétom

Stará ľudová múdrosť hovorí: Bez práce nie sú koláče. A to isté platí aj v duchovnom snažení, kde dosiahneme toľko radostí, pokroku a pocitu šťastia, koľko námahy a sebazaprenia na seba prijmeme. Na potvrdenie tejto pravdy môžeme poukázať na športovcov, ktorí sa na stupne slávy víťazov dostávajú po mnohoročnom tréningu, disciplíne, odriekaní a zdokonaľovaní. Je rozdiel byť divákom a fanúšikom v obecenstve a sám skúsiť niečo veľké v svojom živote dosiahnuť. 

Atletika a asketika majú veľa spoločného. Atletika sa snaží o správne namáhanie tela, aby sa dosiahol jeho najväčší výkon, krása a tvary. Kresťanská asketika sa snaží o správne namáhanie ducha s podobným cieľom: krásny duch a krásne prejavy ducha, jeho kondícia konať dobro a dosahovať čnosť. Obidve disciplíny sú si blízke - vyžadujú disciplínu a tréning.

Bez námahy a odriekania ani jedna neprinesie uspokojivé výsledky a slávu. Sú medzi sebou aj prepojené. Kto namáha telo, trénuje aj dušu, a opačne, kto sa stará o krásu duše, bude namáhať aj telo. Cieľom kresťanskej askézy je harmónia krásy tela aj ducha. Poznáme, čo všetko robia športovci a atléti pre výkon a slávu a čo robíme my kresťania pre svoju dušu? Bez objavenia disciplíny a odriekania v našom kresťanstve nikdy nebudeme soľou, kvasom, svetlom pre tento svet, ako chce Pán. 
 

Príklad Ježiša Krista

Môžeme povedať, že Ježiš bol atlét aj askéta. Bol telesne mimoriadne odolný. Počas troch rokov obišiel peši niekoľkokrát celú izraelskú krajinu a zašiel aj do susedných krajín. Celé dni trávil s učeníkmi a so zástupmi. Spával veľmi provizórne, v útulkoch, ktoré mu ľudia poskytli, alebo vonku. Spával málo, trávil celé noci rozhovormi s Otcom a bol niekedy taký unavený, že ani búrka na mori ho nezobudila.

Na záver svojho života prežil neľudské bičovanie, tŕním korunovanie, cestu na popravu s ťarchou kríža alebo priečneho brvna, o ktoré bol priviazaný. Pri pádoch bezmocne narážal tvárou o zem, prežil pribitie železnými klincami o drevo, visel a dusil sa na kríži skoro šesť hodín. Pri tom všetkom prejavoval výnimočnú dôstojnosť, sústredenosť na Otca a pozornosť voči najbližším.

Všimnime si tajomstvo jeho duchovnej sily. Na začiatku svojho verejného účinkovania Ježiš odchádza najprv posilňovať svojho ducha na púšť, do samoty, ticha, modlitby a pôstu. Zotrváva tam 40 dní o hlade a smäde. To, že to jeho telo vydržalo, sa vysvetľuje extatickým stavom jeho duše spojenej s Otcom, v ktorom prestal pociťovať základné potreby tela. Pritom jeho duch prechádza aj hroznými pokušeniami satana, ponukami šťastia, nasýtenia tela a slávy. Ježiš odolá mocou Božieho slova. Nekompromisne odmietne satana a vracia sa z púšte a skúšok posilnený, zocelený, obklopený anjelmi.

Ježiš žiada od svojich učeníkov: Nasleduj ma!, Poď za mnou! (porov. Jn 1, 43), mojou cestou k šťastiu a sláve. Nepôjde to bez odriekania a duchovného boja: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mt 16, 24). V nasledovaní chce všetko, úplnú lásku a vôľu: „Tak ani jeden z vás, ak sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom“ (Lk 14, 33). 

Ježiš nám ukazuje cestu k šťastiu. On si prvý vzal kríž na cestu k sláve a odvtedy platí: Per crucem ad lucem - Cez kríž k svetlu a Per aspera ad astra - Cez utrpenia a boj ku hviezdam.

 

Máme silu Ježišovho ducha?

Prečo sa dnes mnohí odvracajú od kresťanstva a Kristovej Cirkvi a pripadáme im ako zvetraná soľ, ktorá im nemá čo ponúknuť a priniesť? Neodbočili sme od Ježišovej cesty lásky k Otcovi? V priebehu kresťanských dejín sa objavili viaceré omyly v súvislosti s chápaním spolupráce ľudskej vôle s Božou milosťou. Niektorí hovoria: Stačí mi vlastná vôľa, k šťastiu nepotrebujem Božiu milosť. Iní: Stačí mi Božia milosť bez mojej vôle a úsilia.

Ďalší ako produkt moderného liberalizmu tvrdia: Božia milosť neexistuje, vôľa nie je potrebná. Rob, čo ti chutí. Aby si bol šťastný a slobodný, nesmieš sa v ničom obmedzovať. Dôležité je, len aby ťa nechytili. Odkiaľ vznikli tieto zavádzajúce omyly? Myslím, že sme podcenili otázku dedičného hriechu a jeho negatívne následky. Pripomeňme si, že krst nás zbavuje viny dedičného hriechu, ale nie všetkých jeho následkov.

Po dedičnom hriechu ostali v nás nezriadené sklony a vášne a často zatemnený rozum. Sú to následky, ktoré nás môžu hocikedy pripraviť o krásu ducha i tela a prekaziť duchovný rast. Preto potrebujeme na duchovný rozvoj okrem dobrej vôle aj Božiu milosť ako dar nového srdca a Božej pomoci pre našu vôľu a rozum. Túto milosť nám získal svojou smrťou na kríži a zmŕtvychvstaním náš Pán Ježiš Kristus. Jeho milosť je nezaslúžený dar. Dal nám ju bez našich zásluh a bez našich dobrých skutkov. „Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici“ (Rim 5, 8), ale táto jeho milosť sa má spájať s našou skutkovou vierou a úsilím.

Nestačia len sväté slová: Pane, Pane, ani svätý dojem, ale poctivé hľadanie a plnenie Otcovej vôle. Cesta lásky je podľa Ježiša Krista ako strmý horský chodník a úzky prechod, kde s veľkým batohom márnosti, rôznych zlozvykov a hriechu neprejdeš. Láska potrebuje Božiu milosť, ale aj odriekanie a askézu.
 

Ako začať? 

Hovorí sa, že sme na svete ako loď na mori. Je to v poriadku, ak sme na mori, zle je, ak je more v nás, ak pokazený svet preniká do nás. A tento svet odjakživa vteká do nás žiadostivosťou tela, žiadostivosťou očí a pýchou života. Môžeme povedať, že naše verné áno, ktoré dávame Ježišovi Kristovi, bude v prvom rade stále usilovné vyčerpávanie vody, ktorá sa do nás dostáva týmito troma zradnými trhlinami. Ak prestaneme v tejto práci čo len na chvíľu, sme v nebezpečenstve, že nás svet naplní a stiahne na dno.

U niekoho tým všetkým, čoho sa kvôli Kristovi má na začiatku zrieknuť, bude napríklad alkohol alebo nejaká nedovolená známosť. U iných obsah slova dať všetko Kristovi, môže byť už veľmi bohatý.

Cirkevní otcovia hovoria, že zdrojom a začiatokom každého hriechu je myšlienka. „Udržiavaj svoje srdce pod kontrolou a podrobuj všetky city, chute a náklonnosti prísnej kritike. Až bude srdce očistené od vášní, bude môcť konať podľa svojej dobrej túžby“ (Teofán Zatvornik). Učiť sa rozlišovať a ovládať svoje myšlienky, emócie, pýchu, urážlivosť, túžby a sny. Najlepšie to ide osobnou modlitbou s Bohom, počúvaním a uskutočňovaním Božieho slova, najmä Ježišových slov v evanjeliách.

Uvediem skúsenosť mladej mamičky: Snažím sa deň začať s Božím slovom a modlitbou. Manželstvo a materstvo vyžadujú veľa odriekania, prispôsobovania, obety seba samého, ale keď sa to pochopí, je to nádherný pocit lásky prežívať život s druhým človekom a dívať sa na rast svojho dieťaťa. Skusujem dennodenne slová, ktoré povedal Ježiš Kristus: „Keď žena rodí, je skľúčená, lebo prišla jej hodina. No len čo porodí dieťa, už nemyslí na bolesti pre radosť, že prišiel na svet človek“ (Jn 16, 21).

V manželstve si treba často „zahryznúť do jazyka“, aby sa zachránila pokojná atmosféra. Pokoj vyžaduje zaprieť sa, nevybuchnúť hnevom, trpezlivo znášaš chyby partnera, nevidieť len zlé stránky, ale aj dobré, namáhať sa o komunikáciu a ovocím je pokoj v rodine. Spokojnosť alebo nervozita dieťaťa sú najlepším zrkadlom. Myslím, že pokoj prináša aj skromnosť a striedmosť.

Dôležité je zvážiť hodnoty, zrieknuť sa sna o bohatstve, o nanútenom štandarde, o značkových veciach, najnovších modeloch telefónu, nutkania byť stále na facebooku, instagrame, na správach, hrách a filmoch. Toto zriekanie môže umožniť, aby bol napríklad muž doma s rodinou a nemusel za prácou do zahraničia. Prinesie to bohatstvo vzťahov, času byť spolu. Zriekaním sa získava čas na modlitbu, na rozhovor, na hru s deťmi.

Muž pridá svoju skúsenosť: Ak chcem druhému dobre, potrebujem si niečo odrieknuť. Keď sa z lásky zriekam pre druhých, pre manželku a deti, mám radosť. Ak dáš lásku, ona sa vždy vráti. Nikdy nebudeš chudobnejší. Kto sa nevie zriekať, je sebec, nepozná lásku, ale ani pokoj a šťastie. Často si kladiem otázku: Čo mi prinesie pokoj? V živote je veľmi potrebné naučiť sa povedať nie. Ak viem, že mi alkohol škodí, tak ho nepijem.

Mnohí nevedia odolať v prítomnosti kamarátov, boja sa ostať bokom, dajú sa nahovoriť a opäť končia zle. Dobrý priateľ je ten, ktorý im chce pomôcť stať sa silnejšími. Keď sa mi to podarí, je to moja najväčšia radosť.
 

Svätí, zdroj stálej inšpirácie

Svätý František Saleský sa stal priekopníkom teológie optimizmu v pochmúrnych časoch náboženských experimentov, ale úspechy pri navracaní duší k Bohu a Cirkvi dosahoval predovšetkým svojou vytrvalosťou, miernosťou, vľúdnosťou, láskavosťou a radosťou ducha. Tým je to prekvapivejšie, lebo mal veľmi výbušnú povahu, ktorú celý život krotil známym heslom: Keď sa srdce rozruší, jazyk nech vtedy mlčí. A tiež výrokom: Na kvapku medu sa chytí viac múch ako na sud octu. Na záver jeho rada: V duchovnom živote netreba veľa špekulovať, ale dôverovať Bohu a tešiť sa z malých víťazstiev.