Božie kráľovstvo je tu a Pán nám ho ponúka

Disneyland je označovaný ako „čarovné kráľovstvo“. Tým, ktorí tam pracujú, sa zdôrazňuje jedna hodnota viacej, ako všetky ostatné. Ona vnáša „čaro“ do kráľovstva.

Ste zvedaví, čo to je? Kráľovstvo Disneylandu vo svojom kúzle vyžaduje od každého pracovníka – službu! Každý, kto tam má záujem pracovať, musí si uvedomiť, že ide slúžiť. Pri každom stretnutí s ľuďmi sa musíš správať, ako by boli tí najdôležitejší hostia.

Ak ti položia otázku, ktorú si v ten deň už stokrát počul, musíš odpovedať s takou láskavosťou, ako by si ju dostal prvý raz. Celý systém obchodu je postavený na tejto požiadavke, preto Disneyland je výkladnou skriňou, ako to musí fungovať.

V evanjeliu svätého Marka zaznieva: Kto chce byť medzi vami veľký, nech je vaším služobníkom (porov. Mk 10,43).

Čo je Božie kráľovstvo? 

To, čo Ježiš učí. Je to veľmi jednoduché, ale zároveň tiež veľmi ťažké. Ako to?

No, vezmi si príbeh o deťoch. Keď si bol malý, chcel si byť veľkým, ale keď si veľký, máš byť malým. Je to jednoduché na pochopenie, ale ťažké na uskutočnenie.

Áno, súhlasím, preto sa k tomu tiež Ježiš stále vracal. Dúfal, že aspoň pár ľudí sa bude držať jeho slov. Spomeň si na podobenstvo o rozsievačovi, ktoré povedal Jánovi, Ondrejovi a ostatným učeníkom! To je presne o tom.

Ježiš v tomto podobenstve vlastne hovoril o sebe. On bol rozsievačom, ktorý išiel siať semená. Prečo toto rozsievanie nenechal, prečo s tým pokračoval? Kto verí, vždycky bude dúfať.

Spomínaš si, že raz ukázal horčičné semienko, ktoré je najmenšie zo všetkých semien, ale vyrastie vysoko, vyššie ako všetky ostatné byliny a kry v záhrade? Vtáci v tomto kre nájdu tieň a postavia si v ňom svoje hniezda. Veril, že Otec nechá z toho malinkého semienka vyrásť niečo veľké. Niečo, v čom veľa ľudí nájde útočisko.

Neveril zbytočne. Keď sa totiž dívaš okolo seba, vidíš, ako z týchto semienok, ktoré rozosial, Boh necháva vyrásť aj tridsať nových semienok alebo šesťdesiat, ba až sto. Objavujme vo svojom vnútri tieto semienka, dajme im šancu vyrásť v košatý strom, v ktorom nájdu pomoc a útechu naši blížni.

Jedného dňa žena v depresii skočila z mosta do rieky. Muž, ktorý stál obďaleč, bez rozmýšľania skočil za ňou, aby ju zachránil. Ale „náš hrdina“ si zrazu spomenul, že nevie plávať, preto začal kričať o pomoc.

Deprimovaná žena počula jeho krik, priplávala mu na pomoc, vytiahla ho von, dala mu dýchanie z úst do úst a zachránila mu život. Čo sa stalo? Našla silnejšiu potrebu než svoju vlastnú a zatiaľ čo sa to dialo, našla dôvod prečo žiť.

Ako sa odovzdáva Božie kráľovstvo? 

Jedného židovského rabína poprosili, aby napísal, o čo ide vo viere. On zapísal ako odkaz pre svojho vnuka: „Toto je viera, ktorú nám odovzdali otcovia už od Abraháma. Tak som to počul od svojho dedka a otca, odovzdal som to tvojmu otcovi, a obaja to odovzdávame tebe.

A čo ty? Chceš to vzdať? Vydáš sa niekam inam? Ak áno, tak jedine kvôli nejakej lepšej viere - ak existuje! A možno to povedať podobne: Hľa, taká je moja viera, a ja verím, že je najlepšia, a kým si to myslím, odovzdávam ju ďalej. A ty?

Ak nemáš záujem, prosím, vydaj sa inam - ale nie za niečím, čo je plytšie, lacné! Nechoď k stromu, ktorý nerodí ovocie! Nehovorím, že nič lepšie neexistuje, ale ak to nenájdeš, zostaň radšej pri svojej starej viere, tak ako ja - a ja za seba hovorím, že už nič lepšie nenájdeš. Lebo môj kalich, slovami Žalmu 23, je naplnený.“

V štvrtej kapitole Markovho evanjelia končí Ježišov život v Galilei. Apoštoli kladú otázky a sú istotne rozčarovaní. Ježiš v tom čase hovorí podobenstvo o rozsievačovi: Hospodár seje, seje všade: medzi tŕnie, na skaly, na dobrú zem a vždy sa nájde aj žírna zem. Ježiš bol o tom presvedčený. Zaiste je to ako s deťmi.

Občas hovorievajú rodičia o svojich deťoch: „Tvrdohlavý ako osol, taký bol od malička.“ Niekedy sa môže zdať takéto vyjadrenie, že aj tak je všetko „na nič“. Je potrebné si uvážiť, že existuje nejaké „miesto“, cez ktoré sa rodičia môžu dostať k dieťaťu. Na rodičoch záleží toto „siate slovo“, ktoré tam môže klíčiť. Malé veci urobené rodičmi pre deti môžu aj po dlhom čase priniesť ovocie.

Možno pripomenúť rodičom: Ak chcete a usilujete sa byť kresťanskými rodičmi, neschovávajte sa pred deťmi so svojím vyznávaním viery. Znie to aj od samého Ježiša: Rozsievač vyšiel siať a keď všetko zasial, ide spať. Na ďalší deň sa budí, začína svoju prácu odznova. Vie, že zrno samo odumiera, vyklíči nie preto, že sa naň on pozerá, ale ono samo má túto vitalitu v sebe.

Povedz, čo musíš povedať a choď „spať“. Nezaťažuj sa tým, či to bolo správne porozumené. Dúfaj, že v príhodnom čase niečo krásne vyklíči. Či vari viera nie je Božím darom? Je to On, ktorý jej dáva vzrast. A prekonala už všetko. Dokážeš si predstaviť niečo horšie ako život bez rastu?

Ako my rastieme pre Božie kráľovstve?

Vo svojej knihe Denník zlatého roka John Maxwell úprimne hovorí: „Som netrpezlivý, som nerealistický, čo sa týka času potrebného na úlohy a čo sa týka obtiažnosti väčšiny procesov. Nerád venujem čas a úsilie citovým záležitostiam druhých ľudí. Podceňujem schopnosti druhých. Príliš veľa predpokladám. Chcem sa zbaviť zodpovednosti príliš rýchlo. Chcem mať možnosti voľby; preto možno všetkých privádzam k šialenstvu. Nestarám sa o pravidlá a obmedzenia. Určujem svoje priority rýchlo a očakávam od druhých, že budú mať podobné postoje. Spracovávam záležitosti rýchlo a chcem sa posunúť dopredu; aj keď ostatní ľudia ešte nie sú pripravení.“

My všetci máme oblasti, na ktorých musíme neustále pracovať. Niekto povedal, že chybou mladosti je viera, že inteligencia je náhradou skúsenosti, zatiaľ čo chybou veku je viera, že skúsenosť je náhradou inteligencie.

Pravda je taká, že nech sme mladí alebo starí, nikdy nesmieme prestať rásť. Buďme spokojní s tým, čo máme, ale nikdy nebuďme spokojní s tým, kým sme. Osobný rast je ako riadenie kolesa; buď ideme dopredu, alebo z bicykla padneme.

Rastieme vtedy, keď priznávame jeho nedostatok, zaviažeme sa k rastu a pokračujeme v ňom! Pre súčasných mladých ľudí nie je viera životnou potrebou, ako to bolo u ich rodičov. Takže sa môže zdať, že sa „pretrhli korene“. Tlaky okolo mladých vedú skôr k utlmeniu viery. Všelijakí vtáci priletujú a vyďobujú zrno skôr, ako mohlo zapustiť korene.

Najjednoduchšia definícia viery je – áno na áno. Boh nám hovorí svoje áno v Kristovi. Je to áno lásky vytrvalej, bezvýhradnej a istej. A my neisto hláskujeme svoje áno naspäť. Neisto, pretože v tomto živote Boha jasne nevidíme.

Veľký teológ Hans Urs von Balthasar v príhovore o viere použil prirovnanie: Ak chceme pochopiť vieru, uvažujme o prvom úsmeve novonarodeného dieťaťa. K prvému skutočnému úsmevu dochádza v druhom mesiaci po narodení. Balthasar o tomto úsmeve hovoril ako o prvom akte slobody. Tento prejav slobody dieťaťa je zrodený z vedomia, že je milované matkou.

A keď sa tento prvý úsmev objaví, čo sa tým povie? Dávno predtým, než dôjde k úsmevu hovorí asi toto: „Uvedomujem si, že som milovaný.“ A to je jadro kresťanskej viery. Oživujme si dar Božieho áno, vzťah, ktorý začal Boh. Dávno pred naším neistým áno nás Božie áno obklopovalo rovnako ako materinská láska, lebo viera je ako poznanie zrodené z lásky.

Resumé

Kresťanom nejde o Disneyland ani iné rozprávkové destinácie, ale musí ísť o Božie kráľovstvo. Vo chvíli, ak uveríš v Krista ako svojho Spasiteľa, stane sa tvojím Kráľom a ty začneš žiť v jeho kráľovstve. Boh chcel preukázať svoju moc „v malých začiatkoch“.

Ježiš si mohol vyvoliť, koľko chcel učeníkov, ale k tomu, aby zasiahol svet evanjeliom, mu ich stačilo iba dvanásť. Nasýtil päť tisíc ľudí iba piatimi chlebmi a dvoma rybičkami zo „školskej desiaty“ jedného chlapca. Prirovnal Božie kráľovstvo k horčičnému semienku - najmenšiemu zo všetkých. Prirovnal Božie kráľovstvo ku kvasu, k drahocennej perle, k podkladu ukrytému na poli, k blesku, k rybárskej sieti...

Kardinál Ratzinger, emeritný pápež Benedikt XVI., napísal, ako treba chápať prisľúbenie: „Moje slovo sa ku mne nevráti naprázdno!“ K semienku patrí materské tajomstvo zeme - ku Kristovi patrí Mária, svätá pôda Cirkvi, ako ju krásne nazývajú cirkevní otcovia. Tajomstvo Márie spočíva práve v tomto, že Božie Slovo nezostalo samo, ale prijalo do seba to, čo je iné - zem -; v „pôde“ matky sa stalo človekom a potom sa znovu mohlo vrátiť k Bohu ako zmiesené so zemou celého ľudstva.

Cirkev nie je výrobok, ale živé Božie semeno, ktoré chce rásť a dozrieť. Preto Cirkev potrebuje mariánske tajomstvo, preto je ona sama tajomstvom Márie.

Naisto môžeme tvrdiť o Božom kráľovstve tri veci: Že už existuje, aj medzi nami v reálnom čase a že neustále prichádza, vstupuje do dejín ľudských i osobných. A tretia – že nám ho Pán ponúka a želá si, aby sme ho prijali.

Inými slovami: Boh ho už dal, ale neuskutoční sa pre nás bez nás. Svätý Otec František v posynodálnej apoštolskej exhortácii Amoris laetitia odkazuje: „Vskutku každý z nás má osobitnú úlohu pri príprave príchodu Božieho kráľovstva.“