Čo nám hovorí o vkladaní rúk Sväté písmo

Nasledujúce riadky majú poukázať na výskyt, zmysel a využívanie vkladania rúk vo Svätom písme. Je to slávnostná a spoločenská udalosť a stretávame sa s ňou na rôznych miestach v Novom zákone (porov. Sk 8, 18; 2 Tim 1, 6; Hebr 6, 2). V širšom kontexte Biblie sa spája s uzdravením (v zmysle prosby o Boží zásah; porov. Mk 6, 5; Lk 13, 13; Sk 28, 8), s požehnaním (porov. Gn 48, 14; Mk 10, 16), s osobitným darom alebo s kvalifikáciou (porov. Sk 8, 17; 19, 6; 2 Tim 1, 6), s rôznymi formami autorizovania alebo nominovania do úradu (porov. Nm 27, 18 - 23; Dt 34, 9; Sk 6, 6). 

Najmä na posledných citovaných biblických miestach sa vkladanie rúk explicitne viaže na úlohu vodcu, verejne manifestovanú pred zhromaždeným ľudom. Boh prikazuje Mojžišovi položiť ruky na Jozueho, aby sa mohol stať vodcom celého zhromaždeného ľudu (porov. Nm 27, 18 – 23). Udalosť opisovaná v Dt 34, 9 spomína, že po tom, čo Mojžiš položil ruky na Jozueho, ten sa stal vodcom ľudu podľa prísľubu v Dt 31, 7. V Novom zákone sa spomína uvedenie do úradu siedmich mužov v Sk 6, 6, ktoré sa uskutoční predstavením kandidátov, modlitbou a vkladaním rúk.

Vkladanie rúk v Starom zákone

V Starom zákone je vkladanie rúk chápané nielen ako znak identifikácie medzi tým, kto vkladá ruky, a tým, na koho sú vkladané, ale prítomné sú aj ríty odovzdania, transferu od darcu k obdarovanému. Starozákonné vkladanie rúk sa spája s pokojom, hriechom alebo obetami (porov. Ex 29, 10. 15. 19; Lv 1, 4; 3, 2. 8. 13; 4, 4. 15. 24. 29. 33; 8, 14.18.22; Nm 8, 12; 2 Krn 29, 23), s obradom vyháňania capa (porov. Lv 16, 21), s ustanovením levitov do ich služby (porov. Nm 8, 10), s nominovaním Jozueho ako Mojžišovho nástupcu (porov. Nm 27, 18. 23; Dt 34, 9). Vkladanie rúk nachádzame aj v spojitosti s uväznením, provokáciou a obvinením (porov. Ex 24, 11; Lv 24, 14; 2 Kr 11, 16; 2 Krn 23, 15), čo potom pozorujeme aj v evanjeliách (porov. Mt 21, 46 a Lk 20, 19; Mt 26, 50 a Mk 14, 46; Lk 21, 12; Jn 7, 30. 44; 8, 20), v Skutkoch apoštolov (porov. 4, 3; 5, 18; 21, 27) a v 1 Tim 5, 22.

Spojenie „vkladanie rúk“, ktoré je jedinečné v gréckej tradícii (epitheseōs tōn cheirōn), pochádza z výrazov, ktoré hebrejčina jasne rozlišuje: sāmach (silno vtlačiť) a šāt alebo sām (jemne položiť). Prvý termín (sāmach) sa používa v súvislosti s celopalnými obetami, s ustanovením levitov či s ustanovením Jozueho a naznačuje „odovzdanie“ od jednej osoby k druhej či menovanie delegáta. Midraš Numeri Raba (21, 15) k tomu poznamenáva: „Polož naň svoju ruku, ako niekto kto zapaľuje sviecu od inej; vlož naň svoju slávu, ako niekto kto vylieva vázu do inej.“ Druhý termín (šāt alebo sām) sa spája s požehnaniami a uzdraveniami a naznačuje „prenos“ od vyššie postavenej osoby na nižšiu. 

V Babylonskom Talmude Sanhedrin 13b sa píše: „Abaye povedal Rabimu Yosefovi: ,Odkiaľ vieme, že k ustanoveniu starších sú potrební traja sudcovia?' Vieme to, pretože v udalosti, keď Mojžiš ustanovuje Jozueho, je napísané: ,Položil naň ruky a ustanovil ho za vodcu' (Nm 27, 23). Ak je to tak, potom k ustanoveniu mudrcov postačí jeden muž, tak ako Mojžiš ustanovil Jozueho.“ A ďalej Talmud pokračuje: „Rabi Aha, syn Ravu, povedal Rabimu Ashiovi: ,Ustanovili ho položením ruky?' Rabi Ashi mu odpovedal: ,Ustanovili ho, keď verejne oznámili jeho meno; je nazvaný Rabi a dali mu dovolenie rozhodovať v prípadoch týkajúcich sa zákonov o pokutách.'“

A napokon v Tosefte Sanhedrin 1, 1 sa píše: „Prípady, ktoré sa neviažu na trest smrti, sú súdené troma sudcami; ale podľa Rabiho majú byť súdené piatimi sudcami, aby rozhodnutie mohlo byť podporené tromi sudcami. Vyšetrovanie má byť uskutočnené tromi sudcami, ale viacerí tvrdia, že postačuje aj jeden. Semika má byť rozhodnutá tromi sudcami a vkladanie rúk starších tiež tromi, ale Rabi Jehuda tvrdí, že piatimi.“ 

Vkladanie rúk v Novom zákone

Aj v Novom zákone môžeme pozorovať rozdiel vo vkladaní rúk: silno vtlačiť a jemne položiť. Termín „jemne položiť“ býva spojený s uzdraveniami a udalosťami, kde sa pozoruje aktivita Ducha Svätého (porov. Sk 8, 17 - 19; 9, 12. 17; 19, 6; Hebr 6, 2), zatiaľ čo termín „silno vtlačiť“ sa spomína pri ustanovení siedmich diakonov (Sk 6, 6) alebo pri vyslaní Pavla a Barnabáša (porov. Sk 13, 3).  

Môžeme ešte spomenúť aj počet rúk. V Starom zákone sú totiž prípady, kde sa vkladala len jedna ruka (pri celopalných obetách) a kde sa vkladali obe (napríklad v obrade vyháňania capa). V Novom zákone sa vkladanie jednej ruky pravdepodobne vzťahovalo na ustanovenie siedmich diakonov (porov. Sk 6, 6), čo ich v istom zmysle kreovalo ako reprezentantov komunity. Vloženie oboch rúk, naopak, nachádzame v udalostiach, ktoré sú spojené s prítomnosťou Ducha Svätého (porov. Sk 8, 17 - 19; 9, 17; 19, 6).
Vkladanie oboch rúk sa napríklad spomína v stati, kde Pavol vkladá ruky na Timoteja: „Preto ti pripomínam, aby si roznecoval Boží dar, ktorý je v tebe prostredníctvom vkladania mojich rúk“ (2 Tim 1, 6).

Vkladanie rúk na Timoteja 

Pavol píše svojmu spolupracovníkovi Timotejovi silné slová: „Nezanedbávaj dar, ktorý je v tebe a ktorý si dostal skrze proroctvo, vkladaním rúk starších“ (1 Tim 4, 14). V prvom rade treba povedať, že ide o permanentný dar, ktorý Timotej môže buď zanedbávať, alebo roznecovať (porov. 2 Tim 1, 6), no Pavol ho vyzýva, aby nezanedbával tento dar (grécky charisma). Ide o dar, ktorý „je v tebe“.

Nie je to teda niečo darované človekom, zhromaždením starších, ba ani kúpené. Tento dar je v Timotejovi a je mu daný Pánom. Na inom mieste hovorí: „Veď Boh nám nedal Ducha bojazlivosti, ale Ducha sily, lásky a rozvahy“ (2 Tim 1, 7). Charizma nie je daná Timotejovi inými ľuďmi, je mu len odovzdaná ľuďmi. A to v dvoch momentoch: „skrze proroctvo“ a „vkladaním rúk starších“. Následnosť (vkladanie rúk po proroctve či modlitbe) nachádzame aj na iných miestach. Pri voľbe diakonov, pred apoštolov najprv predviedli sedem osvedčených mužov, apoštoli sa nad nimi modlili a následne vkladali ruky (porov. Sk 6, 6). Podobne keď antiochijská cirkev posiela Barnabáša a Šavla na misiu (tzv. Pavlova prvá misijná cesta), predstavení Cirkvi sa postili, modlili sa a vložili na nich ruky (porov. Sk 13, 1 - 3).

Vkladanie rúk na Timoteja je jeho ratifikáciou. Starší komunity, ktorí na neho kladú ruky, poukazujú a zviditeľňujú dar, ktorý mu Boh dal, a Timotej sa tak zároveň stáva reprezentantom komunity. Byť určený komunitou (predstavenými komunity) je pečaťou vierohodnosti. Prítomnosť starších je viditeľným znakom, že Timotej je verejne označený za vodcu.

Kolégium starších

Pri opisovanej udalosti v Prvom liste Timotejovi sa spomína vkladanie rúk starších (porov. 1 Tim 4, 14). Grécky text nehovorí ani tak o „starších“ (presbyteroi), ako skôr o presnejšom termíne „kolégium starších“ (presbyterion). Tento výraz sa nachádza len trikrát v Novom zákone – v pašiách: „Keď sa rozodnilo, zišli sa starší ľudu, veľkňazi a zákonníci, predviedli ho pred svoju radu“ (Lk 22, 66); a počas Pavlovej obrannej reči pred Židmi v Jeruzaleme: „Túto Cestu som prenasledoval až na smrť: spútaval som mužov i ženy a dával som ich do väzenia, ako mi dosvedčí aj veľkňaz a celá veľrada. Od nich som dostal aj listy pre bratov a šiel som do Damasku, aby som aj tých, čo tam boli, v putách priviedol do Jeruzalema na potrestanie“ (Sk 22, 4 - 5).
Vkladanie rúk sa teda viaže na starších, kolégium starších, predstavených v komunite. Ak v židovstve týmto termínom boli označovaní starší ľudu a veľrada, kresťania tento termín začali používať na označenie lídrov v kresťanských komunitách, ako o tom svedčí svätý Ignác Antiochijský, ktorý zomrel okolo roku 107 a patrí teda medzi najbližších a najvierohodnejších svedkov života prvých kresťanov. Vo svojich listoch píše: „Poslúchajte biskupa, kňazstvo (presbyterion) a diakonov!“ (List Filadelfijčanom 7, 1); „Nech je požehnaný, pretože sa podrobuje biskupovi ako Božej vôli a kňazstvu (presbyterion) ako zákonu Ježiša“ (List Magnezijčanom 2, 1); „Kto je v Cirkvi, je čistý, kto je mimo, nie je čistý. To znamená: Kto niečo robí bez biskupa, kňazstva (presbyterion) a diakonov, ten nemá čisté svedomie“ (List Trallanom 7, 2).

Namiesto záveru

Ježiš počas života na zemi konal obdivuhodné skutky, pričom na mnohých kládol ruky. Túto moc odovzdal apoštolom a prvým misionárom: „Zvolal svojich dvanástich učeníkov a dal im moc nad nečistými duchmi, aby ich vyháňali a uzdravovali každý neduh a každú chorobu“ (Mt 10, 1). Mnohé zázraky sa konali nielen rukami apoštolov (porov. Sk 2, 43; 5, 12), ale aj prostredníctvom ďalších osôb: Štefana (porov. Sk 6, 8), Filipa (porov. Sk 8, 6 - 7), Petra (porov. Sk 3, 1 - 10; 5, 15; 9, 33 - 34. 40 - 41), Pavla (porov. Sk 14, 3.8-10; 15, 12; 19, 11 - 12; 20, 9 - 10; 28, 8 - 9). V Jakubovom liste sa spomína príhovor Cirkvi prostredníctvom starších s prosbou o spásu, fyzické a duchovné zdravie (porov. Jak 5, 14 - 15). 

Vkladanie rúk, ktoré sa viaže na odovzdanie moci, tak ako ho poznáme v Biblii, sa deje pod autoritou Cirkvi. V Starom zákone kňaz Áron kládol ruky na hlavu býčka (porov. Ex 29, 10; Lv 4, 15), pri obrade zmierenia zase položil obe ruky na hlavu capa a vyznal nad ním všetky previnenia Izraelitov a všetky priestupky, ktorých sa dopustili (porov. Lv 16, 21 - 22). V Skutkoch apoštolov sú to apoštoli, ktorí vkladajú ruky na diakonov (porov. Sk 6, 6). Neskôr Peter a Ján odchádzajú do Samárie, aby tam vkladaním rúk odovzdali Ducha Svätého veriacim (porov. Sk 8, 17). Pavol vkladá ruky na učeníkov v Efeze a Duch Svätý na nich zostúpil; hovorili jazykmi a prorokovali (porov. Sk 19, 6).

Vkladanie rúk sa teda spája s apoštolmi alebo tými, ktorých oni delegovali v jednotlivých komunitách.
Preto aj Cirkev múdro rozlišuje medzi pohladením, držaním či iným prejavom zdravej ľudskej nehy a spolupatričnosti a vkladaním rúk, ktoré má za cieľ niečo odovzdať. Túto opatrnosť pripomínajú aj kňazi, poverení špeciálnou úlohou byť exorcistami. Tu sa totiž pri vkladaní rúk požaduje byť „krytý“ Cirkvou, teda mať mandát od cirkevnej autority.

Biskup pri sviatosti birmovania kladie na birmovancov pravú ruku a pri sviatosti vysviacky na hlavu ordinanda (diakona či kňaza) položí obe ruky, pretože biskup je nositeľ apoštolskej moci a garant zdravého učenia, ktoré pochádza od Ježiša Krista. Preto sa vždy akýkoľvek úkon musí diať s jeho povolením alebo vedomím. Opakujú sa slová svätého Ignáca Antiochijského: „Kto je v Cirkvi, je čistý, kto je mimo, nie je čistý. To znamená: Kto niečo robí bez biskupa, kňazstva a diakonov, ten nemá čisté svedomie“ (List Trallanom 7, 2).