Modlievajme sa za dobrých pastierov

Svätý Jozef sa pri sčítaní ľudu vybral z Nazareta v Galilei do Dávidovho mesta v Judei – do Betlehema (porov. Lk 2, 4 – 5). Jozef mal v Betleheme svoje korene späté s kráľom Dávidom, preto šiel do tohto mesta.

Lenže keď Starý zákon hovorí o Dávidovom meste, vždy spomína Jeruzalem. Teda Jeruzalem je mesto, ktoré Dávid obsadil a urobil z neho hlavné mesto, kde bol korunovaný za kráľa a odkiaľ vládol svojej krajine.

Evanjelista sv. Lukáš nezdieľa toto starozákonné tvrdenie a za Dávidovo mesto považuje Betlehem, v ktorom bol Dávid pastierom a už ako mladík bol pomazaný za kráľa Izraela ako jeden z ôsmich synov Jesseho, lebo Boh sa díval nie na vonkajší výzor, ale na srdce (porov. 1 Sam 16, 7).

Lukášovým zámerom isto nie je umenšiť význam Božieho mesta Jeruzalem, nad ktorým sám rozcítený Ježiš zaplakal (porov. Lk 19, 41 – 44). Ale potrebná, obetavá služba pastiera je napriek svojej dôležitosti často na periférii záujmu a ohodnotenia.

Slúžiaci a obetujúci sa pastier

Keď sa evanjelista Lukáš pridŕža myšlienky, že Dávidovým mestom je Betlehem, tak už poukazuje na Ježiša, ktorý sa má narodiť v Betleheme a ktorého hlavnou črtou bude Dávidovo prvotné postavenie – bude pastierom. Ježiš nebude niekým, kto bude vládnuť, ale kto bude slúžiť, ako to neskôr povie aj sám: „Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mk 10, 45).

Ježiš, aj keď mu patrí titul Kráľa, vždy bude mať črty pastiera, ktorý vedie svoje stádo, stará sa o svoj košiar, obetuje sa zaň, zdieľa s ním všetky obavy i nástrahy, vyhľadá i jednu stratenú ovečku, až napokon pre dobro zverených oviec položí aj vlastný život. Je vysoko pravdepodobné, že evanjelista sv. Lukáš – jednoznačne a na prvom mieste, aj v súvislosti s Dávidovým mestom – chcel predstaviť Krista ako slúžiaceho a obetujúceho sa pastiera.

Podľa vzoru mladého Dávida, ktorý pri obrane košiara nasadil aj vlastný život a zabil leva (porov. 1 Sam 17, 34 – 37). Úmyslom sv. Lukáša je síce dať Dávida za príklad, ale nie ako kráľa, ale ako obetavého pastiera, ktorý riskuje aj život kvôli záchrane košiara.

Takýmito slúžiacimi a obetavými pastiermi majú byť všetci povolaní za pastierov v kňazskej službe. Hoci potrebná, obetavá služba pastiera je napriek svojej dôležitosti často na periférii záujmu a ohodnotenia.

Vôňa pastiera

Ako vyzerá bežný život dobrého pastiera? Stačí zájsť v bežný deň neohlásene na salaš, hoci náhodná návšteva ešte nemusí veľa odhaliť. Ale keby tam návštevník zostal niekoľko dní, čo by videl? Že pastieri sú aj spotení, unavení, špinaví, že práca okolo oviec nie je ľahká, keď chcú byť pastiermi a nie nádenníkmi. A potom majú aj svoje chyby a slabosti.

A ovečky? Veru netvoria jednoliate, pokojné, poslušné a čisté stádo. Naozaj, ťažko hovoriť o idylke. Ale kde je úprimná starosť pastierov o košiar, tam sa prekonávajú aj ľudské nedostatky. Tam sa prekonávajú aj maniere oviec.

Niet sa čo diviť, ako hovorí Svätý Otec František, že pastieri, ktorí žijú v starostlivej blízkosti oviec, naberajú a aj majú „pach“ oviec. K čomu ale dopĺňame slová z evanjelia: Ovce počúvajú, poznajú hlas pastiera (porov. Jn 10, 2 – 4).

Ak by sme zostali pri prirovnaní, tak dodajme: V tých slovách poznajú hlas pastiera, poznajú „vôňu“ pastiera. Pastier napáchol „pachom“ oviec, ale ovce poznajú „vôňu“ svojho pastiera a idú za ním. Priťahuje táto „vôňa“ aj vzdialené ovce? Asi veľmi nie a niekedy ich „vôňa“ dobrého pastiera aj poriadne vydráždi.

Vydráždi aj tie ovce, ktoré sú v košiari stále nespokojné. Prečo? Lebo zlý duch im dáva zo svojej zloby a ony ju prijímajú. On neznesie „vôňu“ dobrého pastiera. Ten, ktorý je zlý, ešte ako-tak znesie pastiera bez „vône“, lebo vtedy môže ľahko škodiť v košiari.

Je krásne vidieť, keď pastier dá ovciam pokyn: „Poďte za mnou!“ A idú, aj keby boli namiešané hoci aj z troch košiarov. Každá ovečka pozná hlas, vôňu svojho pastiera a ide za ním.

Či by išli aj za hlasom neznámeho, teda toho, ktorý nemá tú známu vôňu a hlas ich pastiera, dobrí a skúsení pastieri odpovedajú: Len choré ovce idú za hlasom, ktorý nemá „vôňu“ pravého pastiera. Len choré ovce! Teda táto „vôňa“ nemôže byť lacným populizmom, ktorý sa rád medializuje, lebo nevedie ľudí do neba.

Taký „pastier“ viaže ľudí na seba. Treba len zopakovať, že len choré ovce idú za nedobrou „vôňou“.

Je dôležité modliť sa za dobrých pastierov

Pozvanie byť pastierom podľa príkladu Ježiša nesľubuje bezstarostný a zabezpečený život. Je to námaha, je to nastavovanie vlastnej kože za zverený košiar, ale aj za jednotlivé, zvlášť odtúlané ovečky (porov. Lk 15, 4 – 6). Potrebujeme takýchto pastierov a potrebujeme prosiť za takýchto pastierov, a to nielen za nových, ale aj za terajších.

Bez toho, aby sme ospravedlňovali chyby duchovných pastierov, zvlášť tie, ktoré by naozaj nemali mať, musíme povedať, že je veľmi ľahké kritizovať slabosti kňazov, ba až osočovať – čo znamená vymýšľať nepravdivé veci na adresu kohokoľvek – a takto ubližovať nevinným, v tomto prípade kňazom, brať im dobré meno a popliesť mnohých, ku ktorým sa tieto klamstvá dostanú.

Za takto spôsobené škody sa budú osočovatelia zodpovedať Bohu. A čo ak sú chyby pastierov reálne? Nemali by sme naivne zatvárať oči pred chybami – ani vlastnými, ani druhých ľudí, lebo iba pravda nás oslobodí. Ani jeden človek na zemi nie je bez chýb.

Ježiš vždy odsudzuje hriech, ale kajúcnika prijíma. Keď vidíme chyby našich duchovných pastierov, nevytvárajme klebetné spolky, ale ak „spolok“, tak nech je to spoločenstvo modlitby, ktoré sa za svojho kňaza úprimne modlí, kňazovi pomáha; ktoré ho „podrží“ a pomôže mu opäť sa „vzchopiť“.

Kňaz je tiež človek, je jedným z nás, nie je bez chýb, je tak ako mnoho rodín, laikov často v „ohni“ rôznych skúšok. Vyprosujeme kňazov a zasvätených nie ideálnych, lebo takí neexistujú, ale takých, ktorí majú aj predpoklady na toto povolanie, ktorí sa úprimne odovzdajú Bohu pre službu. A keď sa nájdu ochotní spolupracovníci, ktorí im budú pomáhať, bude to požehnaná spolupráca na slávu Božiu a spásu duší.

Motívom k modlitbe za kňazské povolania, ale aj za ostatné duchovné povolania je vedomie, že ich potrebujeme. Potrebujeme kňazov a ľudí, ktorí Bohu zasväcujú život pre spásu iných. Ale bez viery vo večný život sa nedá pochopiť kňazské povolanie.

Kňaz pomáha ľuďom prechádzať rôznymi úskaliami života, otvára zrak človeka, aby vo viere v zmŕtvychvstalého Krista videl ešte ďalej ako len po hrob či urnu, aby videl to, čo je za týmto pozemským limitom – aby videl večnosť.

Pastieri vychádzajú z rodín

Keď hovorím o ktoromkoľvek povolaní, chcem podčiarknuť aj povolanie do manželstva. Rodiny – to sú kolísky aj duchovných povolaní. Tu sa sejú prvé semienka viery, spoznávajú sa Božie hodnoty, pravé ľudské hodnoty, pravé kritériá života.

Aká veľká je potreba dobrých, zdravých rodín, v ktorých sa žijú skutočné hodnoty. Aké nezastupiteľné miesto majú rodičia, krstní rodičia, ale aj súrodenci či starí rodičia. Tu je škola života a pre život, tu sa má čerpať láska, tu vyrastá budúcnosť Cirkvi, národa, sveta.

Zo služby kňaza sa dá často vyčítať, z akého rodinného prostredia vyšiel. Kňazské povolania naozaj často odzrkadľujú stav rodín. Veľmi sa tešíme, že Svätý Otec František vyhlásil Rok rodiny, ktorý od slávnosti sv. Jozefa prežívame v celej Cirkvi.

Rodina má popredné miesto aj v pastoračnej starostlivosti Cirkvi. Chráňme rodinu, chráňme hodnoty života, manželskej i rodičovskej lásky. Kiežby sa v rodinách znova obnovila túžba vkladaná do pravidelných modlitieb, keď zvlášť rodičia budú prosiť, aby si Pán aspoň jedno z ich detí povolal do kňazského alebo zasväteného života.

Svätá rodina – Ježiš, Mária a Jozef sú jedinečným a neopakovateľným vzorom pre každú rodinu. Dokonalejší príklad nenájdeme.

Počas pandémie koronavírusu sme si mohli uvedomiť a stále si uvedomujeme, ako nám chýbali otvorené kostoly, kde kňazi slúžia sväté omše, vo sviatosti zmierenia nás rozhrešujú od hriechov a vysluhujú aj ďalšie sviatosti.

Mohli sme však vidieť kňazov – dobrých pastierov, ktorí prichádzali za chorými aj na covidové oddelenia alebo sa zapojili do niektorých služieb v nemocnici. Niektorí kňazi takto sami „napáchli vôňou – chorobou“ ovečiek a odniesli si to na zdraví alebo tak odovzdali Pánovi svoj život.

Ďalší kňazi neustále hľadali vhodný spôsob, ako sprostredkovať veriacim potrebný duchovný pokrm a Božiu milosť. Pri niektorých aktivitách narazili na „nepochopenie“ rôznych orgánov, dokonca i niektorých veriacich. Máme pochybnosť, či potrebujeme kňazov – vysluhovateľov Božích tajomstiev, sprostredkovateľov Božej milosti?

V srdci človeka, ktoré už teraz žije túžbou po večnosti, nebude pochybnosť o potrebe kňazských povolaní. V takom srdci bude prosebná modlitba za dar kňazov. Ak si toto všetko uvedomíme, nemusíme hovoriť veľa o tom – koľko a čo sa modliť za kňazov, za nové kňazské, duchovné povolania.

Ak vieme, že ich potrebujeme, nájdeme si čas, spôsob, formu modlitby za kňazov a povolania. Prosme za dobrých pastierov aj so „srdcom sv. Jozefa“, ktorí by na prvom mieste neustále ochraňovali život Ježiša a Márie v srdciach veriacich.

Zvlášť v prežívanom Roku sv. Jozefa prosme jeho samého: „Svätý Jozef, ty si vychovával najvyššieho veľkňaza Ježiša, keď ti bol zverený ešte ako dieťa. Pros u Ježiša za terajších i nových kňazov. Pros tiež za rodičov a vychovávateľov, aby podľa tvojho príkladu a s tvojou pomocou vychovávali z detí mladých ľudí, ktorí ochotne pôjdu za Božím hlasom v povolaní, do ktorého ich volá Pán. Amen.“