Najsvätejšie Srdce Ježišovo je pre kresťana istota

Tajomstvo sviatku Najsvätejšieho Srdca Ježišovho nás pozýva uvažovať o láske, ktorú má Boh voči nám. Ježiš na kríži je doslova vyvrcholením zjavenia Božej lásky k ľuďom. 

Viliam Judák 30.06.2019
Najsvätejšie Srdce Ježišovo je pre kresťana istota

Láska Ježišovho Srdca nezotročuje, ale premieňa. Pompeo Girolamo Batoni, Božské Srdce, 1767. Ilustračná snímka: PICSWE.COM

Pred niekoľkými rokmi obletela svet správa, ktorá  mala ohlas aj v Hollywoode, kde sa z tohto dôvodu vraj natočil aj film s názvom Romeo a Júlia 86. O čo ide? V Pattersone, v malej kalifornskej osade, dvaja mladí, prakticky ešte deti, prežívali svoju prvú krásnu a čistú lásku. Ona mala 14 rokov a volala sa Donna Aschlocková, kým chlapec Filipe Sanchez bol o rok starší. Donna chorľavela a jej choroba bola vážna. Lekári sa zhodli, že zachrániť ju môže iba transplantácia srdca. Keď to počul chlapec - doma ho volali Pino - povedal pred svojou matkou: „Keby som zomrel, dajte moje srdce Donne.“

Aj keď Pino trpieval bolesťami hlavy, nik jeho slová nebral vážne. Jedného dňa Pino upadol do bezvedomia, z ktorého sa už neprebral. Jeho matka si spomenula na chlapcovo želanie. Po nevyhnutných vyšetreniach v nemocnici v San Franciscu vykonali transplantáciu, ktorá bola úspešná. A tak Donna dnes žije so srdcom svojho milovaného. Darovať svoje srdce, aj keď po smrti, je prejavom veľkej lásky.

Ježiš sa uchádza o naše srdcia

 Každá strana Svätého písma Nového zákona dýcha láskou k ľuďom a pripomíname si túto hodnotu slávením každého liturgického tajomstva. Aké vážne je to s Božou láskou voči ľuďom, môžeme vytušiť už v tajomstve, že sa Ježiš stal človekom: Boh sám sa nám daruje v svojom Synovi, a to celkom potichu, tajuplne, v skrytosti skrze Pannu Máriu. A rovnako skromné je aj uchádzanie sa Ježiša o srdcia ľudí pri jeho ohlasovaní a pozývaní do nebeského kráľovstva. Čo to za nenápadný, bezmocný Boží posol, tento Ježiš! Uchádza sa o srdcia ľudí, nie o nadvládu nad ľuďmi. Ježiš a jeho pozvanie do Božieho kráľovstva je ako horčičné semeno, nepríťažlivé, ale vysoko účinné (porov. Mk 4, 31).

Od krstu v Jordáne sa Ježiš považuje za „ebed Jahwe“, za Božieho sluhu v Božom mene. Vyvrcholenie jeho snaženia pre lásku Boha v srdciach ľudí je jeho ochota vystúpiť na kríž spolu so zločincami. Ježiš na kríži otvára v poslednom Božom rozhodnutí srdce Boha v svojom prebodnutom srdci (porov. Jn 19, 33 n). Z Ježišovho srdca prúdi teraz „voda života“ (porov. Jn 7, 37 n) na celý svet. Takto si kresťania prvých storočí vysvetľovali otvorené Ježišovo srdce.
   
V spoločenstve s celou Cirkvou slávime sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho nielen ako zavŕšenie troch sviatkov Pána – Vianoc, Veľkej noci, ale touto slávnosťou spoznávame preukázanú lásku trojjediného Boha voči ľuďom v spásnom konaní Ježiša Krista. Ten vlastne „skrytý Boh“ (porov. Iz 45, 15) sa nám celkom a úplne ukazuje; on nám skrze Ježiša Krista – v jeho otvorenom srdci – zjavuje svoje meno: Ja som Boh, ktorý je tu pre vás; ja som tvoj Boh (porov. Ex 3, 14). Preto môžeme právom povedať – aj napriek mnohých výhradám – že uctievanie Ježišovho srdca patrí k „podstate kresťanstva“, vyjadril sa Karl Rahner.

Dnes však toto tajomstvo uvádza mnohým najmä mladých, kresťanov do pomykova, lebo motívy ich viery sa v mnohých ohľadoch preniesli zo srdca do hlavy. Intímna oblasť srdca s tajomstvom Boha a lásky, ktorá sa v Ježišovi Kristovi stala človekom, je im cudzia. Srdce sa mnohým zdá v dnešnom často „vlčom“ svete sentimentálnym symbolom, aj keď musíme  priznať, že  sú hodnoty, ktoré môžeme pochopiť len logikou  lásky. Skutočná láska, má byť obojstranná – opätovaná. Ako odpovieme my na toto neprehliadnuteľné  vyznanie lásky Boha skrze Ježiša Krista, nášho brata a Pána? 


Božské Srdce nie je iba sentimentálny obraz

Nechceme zostať pri sentimentalizme, prípadne pri sladkom ničnerobení, alebo azda pri agitovaní za lásku. To ani nie  je potrebné, pretože ako píše svätý Augustín: „Niet človeka, čo by nemiloval, len je otázka, čo milujeme. Preto nás nik nebude nabádať, aby sme milovali, iba aby sme si volili, čo budeme milovať.“ Preto túžba správne milovať, to znamená správne a hodnotne žiť, nás privádza k Ježišovi. On nás k sebe volá: „Učte sa odo mňa“ (Mt 11, 29). Krátko potom, čo Pán Ježiš zjavil svätej Margite Márii Alacoque (1647 - 1690) svoje Srdce, prispeli hlavne jezuiti ľudovými misiami k rýchlemu rozšíreniu úcty k Božskému Srdcu.

Na prvých zobrazeniach prebodnutého Ježišovho Srdca bolo srdce ovinuté tŕňmi, nad ním bol malý krížik a z neho vychádzali plamene lásky. Prvý nákres urobila dokonca samotná svätá a do rany na srdci napísala slovo „charitas“. Neskôr, v polovici 18. storočia, začali barokoví maliari zobrazovať postavu Pána Ježiša so srdcom jasne viditeľným na jeho hrudi.

K vzniku pravdepodobne najznámejšieho obrazu Božského Srdca sa viaže nezvyčajná udalosť, ktorú porozprával samotný umelec. Predstavený jezuitov v Ríme P. Dominik Calvi dal Pompeovi Girolamovi Batonimu (1708 - 1787), jednému z najznámejších a najlepších rímskych maliarov svojej doby, v roku 1760 za úlohu namaľovať pre dom jezuitov v Ríme obraz Božského Srdca. Tento veľmi vážený aj veriaci majster s radosťou a nadšením úlohu prijal aj preto, lebo sám bol ctiteľom Božského Srdca.

Ťažkosti mu však spôsoboval nový spôsob zobrazovania Božského Srdca ako postavy Krista s horiacim srdcom. Hoci sa umelec modlil a zúčastnil sa aj na duchovných cvičeniach, nedostával žiadnu uspokojujúcu inšpiráciu. Až jedného dňa po rannej svätej omši, pri ktorej prijal sväté prijímanie a obetoval ho na tento úmysel, stretol cestou domov jedného žobráka, ktorý ho prosil o almužnu. Majster Batoni s váhaním vyplnil žobrákovu prosbu, pretože mal pri sebe iba mincu vyššej hodnoty, za ktorú si chcel kúpiť raňajky. A práve v okamihu, keď žobrákovi podával mincu, vypočul Boh tichý úmysel tohto známeho umelca. Žobrák si totiž položil svoju ľavú ruku na srdce a zároveň skromne vystrel pravú ruku, aby mohol prijať podávanú almužnu.

V okamihu, keď Batoni uvidel toto žobrákovo gesto, dostavila sa aj túžobne želaná inšpirácia. Pri pohľade na žobráka si predstavil Pána Ježiša, ktorý tiež vystiera svoju ruku k nám a prosí nás o lásku – našu vďaku za jeho veľkú vykupiteľskú lásku. Tak ako sa o tom píše aj vo Svätom písme: „Daj mi, syn môj, svoje srdce“ (Prís 23, 26). Po tomto zážitku sa majster ponáhľal domov. Jedným dychom obraz naskicoval a zakrátko aj namaľoval. S obrazom boli jezuiti nadmieru spokojní.

Keď sa neskôr z domu jezuitov stali kasárne, vzácny obraz preniesli do jezuitského materského kostola Il Gesú, kde má až dodnes svoje čestné miesto v malej, nádherne vyzdobenej bočnej Kaplnke Božského Srdca na pravej strane kostola. Batoniho maľba, z ktorej existujú tisícky kópií, je dodnes najznámejším obrazom Božského Srdca.

Láska je Boží dar až do takého extrému, že láska sama je Boh v svojej osobe.
Svätý Augustín

 

V láske je naplnenie

Božiu lásku, jej najvnútornejšiu podstatu môžeme aspoň približne pochopiť v analógii s ľudskou láskou. Ide o analógiu, pri ktorej je nepodobnosť oveľa väčšia ako každá podobnosť. Lebo k podstate ľudskej lásky patrí, že druhým nedávame iba niečo, ale v dávaní im odovzdávame a darujeme samých seba. Tým, že sa darujúci daruje, zároveň sa zrieka sám seba; stráca sa. Tým, že sa v dare a cezeň stráca, zostáva sám sebou, v láske nachádza svoje naplnenie. Pretože k láske patrí, že sa s druhým stávame natoľko jedno, že milujúci navzájom nevysávajú jeden druhého a obaja prenikajú do seba.

Najväčším tajomstvom lásky je, že až spojením nachádzame naplno seba a dochádza k vlastnému naplneniu. Pravá láska neprekračuje všetky hranice; rešpektuje odlišnosť druhého, chráni jeho dôstojnosť. V jednote s druhým človekom mu vytvára a poskytuje priestor, v ktorom môže byť sám sebou. Paradoxom lásky je, že je jednotou, ktorá v sebe zahŕňa odlišnosť a rozdielnosť.   

Takáto ľudská láska je pravdaže iba veľmi zjednodušený obraz Božej lásky; je analógiou, pri ktorej je nepodobnosť oveľa väčšia ako podobnosť. Slávny holandský maliar Harmenszoon van Rijn Rembrandt na obraze Márnotratného syna, ktorý namaľoval na konci svojho života po mnohých životných krízach, zobrazuje Boha v podobe otca, ktorý víta syna, ktorý sa po cestách a necestách života vracia domov. Umelec tu zobrazuje milujúceho otca, ktorý s láskou bez výčitiek objíma strateného syna.

Zvláštne sú tu ruky otca: otcova ľavá ruka dotýkajúca sa synovho pleca je mocná a svalnatá. Otec sa ľavou rukou dotýka syna jemne, no pevne. Aká odlišná je však otcova pravá ruka! Je jemná, mäkká a veľmi nežná. Prsty sú blízko seba a majú elegantný vzhľad. Táto ruka chce pohladiť, poláskať, ponúknuť útechu a potešenie. Je to ruka matky. Otec tu je aj matkou. Dotýka sa syna mužskou aj ženskou rukou. On drží a ona pohládza.

Náboženský spisovateľ Henri Nouwen hovorí v tomto zmysle: „Je to Boh, v ktorom sú mužskosť a ženskosť, otcovstvo a materstvo plne prítomné.“ Naozaj vo všetkých podobenstvách, ktorými Ježiš odpovedá na otázku, prečo je priateľom hriešnikov, sa Boh predstavuje v svojej veľkej starostlivosti o človeka. Áno, Boh je ten, ktorý hľadá stratenú ovcu; Boh je žena, ktorá hľadá stratený šperk; Boh je Otec, ktorý túžobné očakáva svoje deti, beží im oproti. Boh je ten, ku ktorému nikto z nás nemá ďaleko. „V ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17, 28).  

Cesta pre nás
Nemôžeme sa Boha síce osobne dotknúť ako Mária Magdaléna či apoštol Tomáš a fyzicky vložiť ruku do jeho otvoreného boku. No duchovne sa Ježišovo prebodnuté srdce môže stať cestou aj pre nás, aby sa v nás zvnútornila Božia láska, ktorá bola pre nás zranená. Ani dnes neodporuje dôstojnosti, slobode a veľkosti človeka, aby zohol kolená pred týmto tajomstvom lásky, preukázal mu poslušnosť, klaňal sa mu a zveleboval ho. Lebo ak ho zaprieme, potom sme naozaj neslobodní, iba nejaké zrnko prachu, ktoré sa zmieta vo veľkom mlyne údolia sveta a márne sa pokúša nahovárať si, že je slobodné. Iba ak je on Stvoriteľ, je sloboda základ všetkých vecí a aj my môžeme byť slobodní.

Tým, že sa naša sloboda pred ním skloní, nebude zrušená, ale naopak, bude pravdivo prijatá a definitívna. Ale v tento deň k tomu patrí ešte niečo. Ten, ktorého uctievame, nie je nejaká vzdialená moc. On sám sa pred nami sklonil, aby nám umýval nohy a nechal si prebodnúť srdce. Nášmu uctievaniu dodáva to dúfajúce a to radostné, lebo sa klaniame pred tým, ktorý sa sám ponížil. Skláňame sa k láske, ktorá nezotročuje, ale premieňa. Tak chceme prosiť Pána, aby nám daroval takéto poznanie a takúto radosť. V spoločnosti, ktorá obdivuje zneužívanie moci, ktorá zvelebuje pôžitky a egoizmus, ktorá prijíma nespravodlivosť ako normálnu vec, ktorá pozná rozdiely, ktorá ospravedlňuje nemorálnosť, v takej spoločnosti Ježišovo tiché a pokorné srdce prináša nezanedbateľnú hodnotu tepla, lásky, záujmu o druhého a nádeje. Takto naozaj môžeme vrátiť ľudstvu lásku, ktorú stratilo.