Nanebovzatie Panny Márie povyšuje celého človeka

Prvé vážnejšie mariologické úvahy začínajú na koncile v Efeze (431), kde ide hlavne o pravé Kristovo božstvo a človečenstvo. Do vtedajších reflexií preto vstupuje otázka jeho ľudského narodenia, ktoré má nielen súradnice času a priestoru, ale predovšetkým ľudskú rodičku.

Mária porodila pravého Boha a pravého človeka – zaznieva vtedy z úst koncilových otcov. Odvtedy ju tradícia nazýva Bohorodičkou. A približne od tých čias sa začínajú rozvíjať aj rôzne druhy mariánskej zbožnosti.

Kdesi tu má svoj počiatok aj sviatok Nanebovzatia Preblahoslavenej Panny Márie (Assumptio Beatae Mariae Virginis). Aj keď bol (vo forme súčasného ponímania dogmy) vyhlásený až v roku 1950, predsa však patrilo uvažovanie o Máriinej smrti k obsahom liturgických slávení už od 6. storočia. Na Východe ho nazývali „Usnutie Márie“.

Keďže Biblia o tejto skutočnosti nehovorí, otváral sa priestor mnohým rozprávaniam a úvahám, ktoré literárne krásne i ľudovo zobrazujú posledné chvíle Ježišovej Matky. Tieto príbehy majú, samozrejme, svoju legitímnosť, náboženský význam, duchovný zámer a formálnu vznešenosť, aj keď z nich nemôžeme rekonštruovať historickú skutočnosť.

Smerujú však vždy k základnému kresťanskému presvedčeniu, že s Máriou sa udialo to, čo pri vzkriesení mŕtvych čaká všetkých ľudí. Liturgické slávenie sviatku Nanebovzatia Panny Márie je silnou teologickou výpoveďou, ktorá sa stavia nielen proti mnohým vtedajším (i dnešným) dualistickým tendenciám v kresťanstve, ale zároveň sa stavia na stranu biblického chápania človeka ako jednoty tela a duše a Máriu – ako prvú z ľudí – predstavuje a oslavuje prijatú u Boha celú, s telom i dušou.

Toto biblické presvedčenie, že človek je „celok“ a rovnako Boh ho prijíma vždy ako celok (teda aj s jeho telom – hebrejsky básár), je v Starom zákone vyjadrené síce spôsobom blízkym starovekému mysleniu a predstavám (napríklad Eliáš bol vzatý s telom do neba na ohnivom voze), ale jeho teologická výpoveď je jednoznačná: človeka nemôžeme rozdeliť; človek je jednotou duchovného a telesného; telo nie je väzením duše (ako to učili grécki dualisti), ale je určené na vzkriesenie, oslávenie a povýšenie; človek bude prijatý Bohom s celou svojou bytnosťou, bytím, existenciou, prejavom, so všetkou svojou reáliou, limitom, zranením i slabosťou.

Táto výpoveď Starého zákona sa prenáša aj do novozákonného presvedčenia viery: Kristus vstáva z mŕtvych celý (s telom). Udalosť Kristovho vzkriesenia je zároveň silným potvrdením a naplnením tejto starozákonnej viery, ktorá sa následne dostáva ďalej do kresťanskej tradície, v tomto prípade v liturgickom a teologickom vyslovení – „Nanebovzatie Preblahoslavenej Panny Márie“.

Sviatok Nanebovzatia na Východe a Západe

V starovekých kázňach a katechézach išli tieto mariologické úvahy tematicky ešte ďalej a hovorili o nemožnosti, aby Máriino telo – ako chrám Kristovho tela – prepadlo rozkladu. Sú to uvažovania, ktoré vznikali predovšetkým na kresťanskom Východe a mali charakter oslavný, liturgický, antropologický a metaforický.

Na kresťanskom Západe podobné mariologické uvažovania mali charakter skôr dogmatický, špekulatívny a filozofický. Ak teda východný kresťan hovorí o Nanebovzatí (Usnutí) Panny Márie, ide to oslavovať. Ak o Nanebovzatí hovorí západný kresťan, ide to dokazovať.

Zatiaľ čo pre prvého je Nanebovzatá Panna Mária pravdivá doxológia, ktorú treba osláviť, pre druhého je to dogmatické vyjadrenie, ktoré treba zdôvodniť, dokázať a zadefinovať. Povedané trochu inak – Východ oslavuje aj to, čo nie je definované, Západ cíti potrebu najprv dokázať a zadefinovať to, čo má následne oslavovať.

A práve v tomto duchu akéhosi „teologického empirizmu“ sa vyvíja západný spôsob mariologického reflektovania. Aj tu sa argumenty podobajú tým z východnej tradície, i keď sú spôsobom uvažovania komplikovanejšie. Niektorí západní otcovia používajú paralelu starej a novej Evy. Mária sa síce podobá starej Eve, no zároveň sa od nej zásadne odlišuje.

Zatiaľ čo stará Eva je po smrti pre svoj hriech potrestaná rozkladom svojho tela, nová Eva – Mária je pre svoj súhlas k úlohe Bohorodičky uchránená od takéhoto údelu. Podľa niektorých však Mária musela najprv „usnúť“, zomrieť, aby sa aj v smrti a potom aj v celistvom prijatí Bohom – nanebovzatím (s telom i dušou) mohla pripodobniť Kristovi.

Nech sú tieto teologické uvažovania Východu i Západu predstavené v akejkoľvek forme a podobe, vždy smerujú k základnému kresťanskému presvedčeniu, že Boh v Márii – ako prvej z ľudí – ukazuje smerovanie a cieľ každej ľudskej bytosti.

Sviatok Nanebovzatia v liturgii

V súvislosti so sviatkom Nanebovzatia je dobré všimnúť si čítania, ktoré v tento deň ponúka liturgia. Slávnosť už v sebe tradične obsahuje perikopu zo Zjavenia apoštola Jána o kozmickej žene, odetej slnkom, a pod jej nohami je mesiac. Tento pozoruhodný obraz, pochádzajúci z 1. storočia, z ostrova Patmos, je symbolickým videním s hlbokým obsahom, ktorý nielen obohacuje, ale zároveň pozýva vždy nanovo ho vysvetľovať a chápať.

V tradícii biblických interpretácií prvých dvanásť storočí po Kristovi predstavuje spomínaná žena novozákonný Boží ľud prenasledovaný drakom – Rímom, ktorý ho ženie do púšte. Tam staroveká prvotná Cirkev vo svojom strede „rodí Krista“, predovšetkým zo sily a viery prvých mučeníkov, ich odhodlania, silného presvedčenia a postoja k Božiemu Synovi.

V druhom tisícročí nastupuje interpretácia s mariologickou tendenciou. Spomínaná žena nesie Máriine črty, a preto sa tento obraz z Jánovej Apokalypsy stal súčasťou liturgie slávnosti Nanebovzatia. Žena, v tomto prípade predstavujúca Máriu, nepodlieha zlobe ani rozkladu. Aj keď je zranená dejinnou skutočnosťou (hadom) a determinovaná možnosťami človeka, predsa je chránená a pozdvihnutá Bohom.  

Lukáš nám vo svojom texte síce ponúka vznešenú a dokonale prepracovanú „mariológiu“, predsa však nám evanjeliá vo svojom celistvom obraze predstavujú Máriu v inej podobe ako spomínaný apokalyptický výjav. Pozorujeme ju skôr ako jednoduché chudobné dievča.

Aj keď je Mária v interpretácii Jánovho videnia vznešená žena, odetá slnkom, vládnuca nad mesiacom a hviezdami, v evanjeliových obrazoch je obyčajná židovská deva z Nazareta, vystavená silnej patriarchálnej spoločnosti a bezpráviu žien (porov. Mt 1, 19). V Apokalypse je to obdivuhodná žena, nesúca na hlave veniec z dvanástich hviezd, v evanjeliách plačúca matka, žialiaca nad mŕtvym Synom s tŕňovou korunou.

Napriek tomu nemusíme vidieť veľký rozpor medzi Nanebovzatou na jednej strane, ktorá je vládkyňou nad kozmom, a dievčaťom z Nazareta na strane druhej. Pozoruhodný je zámer obidvoch čítaní, a to ukázať, že ide o tú istú ženu: jednoduchá žena sa v Bohu stáva vládkyňou nad všetkým. Posolstvo čítaní v deň tohto sviatku je ukázať obrat v postavení človeka, ktorého prijíma a povyšuje Boh.

Zrejme aj preto text evanjelia ponúka Magnifikat – obrat v postavení chudobných. Práve ono je hlavným posolstvom, že Božia náklonnosť a spolupatričnosť patrí slabým, bezmocným a chudobným. Paradoxná biblická skutočnosť, že Mária z Nazareta a nanebovzatá kráľovná je jedna a tá istá žena; je nádejou pre všetkých ponížených.

Dejinné motívy sviatku Nanebovzatia

Snaha pápeža Pia XII. vyhlásiť v roku 1950 túto starokresťanskú výpoveď za dogmu v novodobom ponímaní mala aj iné dejinné motívy, ktoré úzko súviseli s vtedy sa končiacou druhou svetovou vojnou. Len pár rokov predtým celý svet zmätene pozeral na znevážené, zmučené a dokaličené ľudské telá.

Práve tento šok z neľudskosti bol rovnako silným motívom pre vtedajšieho pontifika, aby opäť povýšil to, čo vojna tak kruto ponížila. Ľudské telo sa stalo masou, číslom, kusom i pokusom. Sviatok Assumptio, na-nebo-vzatie, do-neba-prijatie, je silným výrazom Božej nehy, ktorá prijíma k sebe všetok bôľ a žiaľ žitý v ľudskom tele.

Toto zohavené a ponížené ľudské telo Boh povyšuje, objíma a prijíma k sebe. Je tak dokonalým vyjadrením Božieho milovania človeka v tele a s telom. Boh nevyslobodzuje človeka z tela (ako z väzenia), ale prijíma ho s telom, prijíma ho s celým jeho bytím.

Nanebovzatie ako rehabilitácia ľudskej telesnosti

A napokon je sviatok Assumptio rehabilitáciou ľudskej telesnosti. Kresťanstvo sa už od 2. storočia konfrontuje s vplyvmi platonizmu a neskôr neoplatonizmu, kde milosť stojí nad slobodou a duch nad telom. Prevláda tu istá hierarchia hodnôt od najnižších, materiálnych (telesných) až po tie najvyššie, duchovné.

Problémom nie je samotná hierarchia hodnôt, ale skôr ich nevyvážené používanie. Práve nevyváženosť spôsobila v niektorých myšlienkových kruhoch starovekého kresťanstva vznik prúdov (doketizmus, manicheizmus), ktoré boli značne dualistické a popierali všetko, čo súviselo s matériou a telom.

Aj keď boli oficiálnymi koncilmi opakovane odsúdené, predsa sa nedá poprieť ich viac alebo menej skrytý vplyv (dokonca aj dnes). Všeobecne spôsobovali, že v niektorých spiritualitách sa udomácnilo vedomé či podvedomé popieranie tela a telesnosti. Všetko materiálne, telesné a každodenné sa vnímalo ako menejcenné.

Už sme však spomenuli, že kresťanstvo je kontinuitou starozákonnej antropológie, ktorá chápe človeka nie ako hierarchiu, ale ako jednotu telesného a duchovného. Sviatok Nanebovzatia Preblahoslavenej Panny Márie nám ukazuje, že Boh prijíma celého človeka. A preto sa aj my dajme pozdvihnúť a prijať Bohom celí, so všetkým, čím sme a čo nás tvorí, limituje, bolí i napĺňa.

Máriino prijatie do neba (nanebovzatie) je silnou antropologickou výpoveďou, lebo v Márii je prijaté a pozdvihnuté celé ľudstvo. Mariológia nebola v dejinách teológie nikdy samoúčelná: Mária je tu s Kristom a pre Krista a podobne s človekom a pre človeka.