Pozvanie k radosti stále trvá

Rád by som začal toto vianočné zamyslenie jednou nevšednou otázkou. Predstavme si, žeby sa nás niekto spýtal: Čo myslíš, narodil si sa pre radosť? Aká by bola naša odpoveď? Prosím, nečítajme ďalej, ale zastavme sa pri tejto otázke a nechajme ju chvíľu v sebe rezonovať. Ak sme tak urobili, tak sme možno zistili, že na túto otázku nie je ľahké jednoznačne odpovedať. 

Život má aj tŕne

Ako sa v prírode strieda deň a noc, teplo a chlad, dážď a sucho, jasno a hmla, tak je to aj v živote takmer každého jedného z nás. Zažili sme iste veľa dobrého a pekného, ale neobišlo nás ani to zlé a bolestivé. Zakúsili sme lásku, ale aj bolesť a odmietnutie. Poznáme momenty, keď nám bolo všetko jasné, ale i chvíle, keď sme nevedeli, ako ďalej. Vieme, aké to je, keď je človek mladý a zdravý, ale presvedčili sme sa aj o tom, aký ťažký vie byť kríž choroby, utrpenia a samoty. Ak sa nám darí a žneme chválu a obdiv, zdá sa nám, že môžeme lietať.

Ak sa nám lepí smola na päty a život nám ukáže svoju krutú tvár, máme pocit, akoby nás niekto prišliapol a zatlačil do prachu zeme. Nebudeme ďaleko od pravdy, ak povieme, že ako nie sú ruže bez tŕnia, tak nie je na svete človeka, ktorý by vo svojom živote zažil len to pekné a radostné.  Keď teda máme pred očami všetky tieto skúsenosti života, pekné ale i tie bolestné, možno začneme pochybovať, či má vôbec nejaký zmysel zamýšľať sa nad otázkou, či sme sa narodili pre radosť alebo nie. Áno, má to veľký zmysel.

Zmysel má nielen klásť si túto otázku, ale aj objaviť cestu k pozitívnej odpovedi na ňu. Hoci sa v živote stretáme s krížom, s sklamaniami a s neúspechmi, predsa by bolo pre nás veriacich kresťanov znakom povrchnosti, keby sme nedošli k presvedčeniu, že aj my sme sa narodili pre radosť. Bolo by to znakom toho, že hoci veríme v Boha, predsa sa naša predstava o Bohu nezhoduje s obrazom Boha, ktorého nám prišiel Ježiš Kristus zjaviť. Bolo by to znakom toho, že sme si zatiaľ nenašli čas, aby sme sa hlbšie zamysleli nad tým, aký má Boh plán pre náš život; prečo nás stvoril a povolal k životu.

Nemyslím tu však iba na večnú radosť v nebi; radosť, ktorú Boh sľúbil tým, čo ho milujú; radosť, ktorá nás čaká až po ukončení životnej púte, čiže radosť, na ktorú si treba počkať. Myslím skôr na radosť, ktorú môžeme stretnúť už tu, počas nášho pozemského života.

 
Narodili sme sa pre radosť

Podľa niektorých to bol práve Blaise Pascal, francúzsky náboženský filozof a prírodovedec, ktorý tvrdil: „Človek sa narodil pre radosť.“ Na neho sa odvoláva aj známy duchovný spisovateľ Anselm Grün, ktorý vo svojej knihe Gute Worte für das Leben - Dobré slová pre život venuje jednu kapitolu téme Človek sa narodil pre radosť.

Pre niektorých môžu znieť tieto slová až príliš ružovo, aby mohli byť vierohodnými. Ak im však dáme za pravdu, tak potom stojíme pred veľkou úlohou: uveriť v radosť! Uveriť, že radosť jestvuje, že aj my máme k nej prístup a že radosť je tu aj pre nás, pre každého jedného z nás. Tieto riadky môžeme preto chápať ako pozvanie vydať sa na cestu objavenia radosti v našom živote. Ako na púšti nie je len piesok a nehostinné prostredie, ale aj oáza s vodou, tak aj v našom živote máme takúto oázu objaviť.

Bolo by smutné, keby sme prežili náš život len v presvedčení, že život je len púšť a neobjavili sme, že oáza so životodarnou vodou radosti bola tak blízko nás. Nie je ľahké tomu uveriť, pretože sme naučení vnímať skôr to negatívne a ťažké, ako sa vydať na cestu hľadania a pýtania sa, či to je všetko, čo od života môžeme čakať. Kto sa však na túto cestu hľadania vydá, sprevádzaný vierou v Boha, tak objaví, že práve vierou sa mu otvoria nové horizonty reality, ktoré predtým nevnímal. Objaví nové skutočnosti, ktoré predtým zostávali jeho očiam skryté. Objaví, že aj za jeho životom, nech je už akýkoľvek, pri prameni jeho povolania k životu sa skrýva čosi dobré, krásne a radostné. 


Boh nám dáva radosť

Nám veriacim tu môže pomôcť jedno prirovnanie. Keď v mladej rodine čakajú prírastok do rodiny, považuje sa za normálne, že sa na dieťa všetci tešia. Pripravujú sa na jeho narodenie, modlia sa, aby bolo zdravé a snažia sa zabezpečiť všetko tak, aby sa ich dieťa malo dobre, aby malo dobrý a šťastný život. Jednoducho chcú mu dať to najlepšie, čo je v ich možnostiach.

Prenesme teraz tento vzťah rodičov k svojmu dieťaťu na vzťah medzi Bohom, naším Stvoriteľom, a nami. Ak už rodičia vedia s láskou očakávať narodenie dieťaťa a robia všetko, čo je v ich silách, len aby bolo raz šťastné a tešilo sa zo života, či Boh, ktorý nás z lásky povolal k životu, by sa nechal zahanbiť vo svojej dobrote a láske a neprial by nám, svojim deťom, len to najlepšie, alebo by sa nepostaral o to, aby sme aj my mohli zakúsiť radosť v živote? Aký by to bol Boh, ktorý by nás síce povolal k životu, ale by nám nepomohol k tomu, aby sme sa z tohto života mohli aj tešiť?

Slávime sviatky Narodenia Božieho Syna. Posolstvo týchto sviatkov nás vedie k tomu, aby sme si uvedomili, čo zamýšľal Boh tým, že poslal na zem svojho vlastného Syna a aký to má súvis s naším životom. V Nicejsko-carihradskom vyznaní viery je to vyjadrené veľmi stručne: „On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies.“ 

Čo všetko sa však skrýva za týmito slovami? Boh posiela svojho Syna na svet, aby nás vykúpil z moci diabla, hriechu a smrti a povolal nás k účasti na Božom živote. Posiela nám svojho Syna, aby nám potvrdil, že je verný svojim prisľúbeniam, a aby nám zjavil veľkosť svojej lásky k nám. Skrze svojho Syna, ktorý sa stal jedným z nás, chce nám Boh byť blízko na našej životnej ceste, chce nás sprevádzať a ukazovať životný smer, chce nás posilňovať a potešovať v ťažkostiach, chce nás formovať a viesť k presvedčeniu, že sme jeho milované deti a on je náš Otec, ktorému možno dôverovať, lebo sa o nás stará.

Slovami apoštola Pavla nás Boh vo svojom Synovi „požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním“ (Ef 1, 3) a neustále nás formuje a pretvára, aby sme sa stali „podobnými obrazu jeho Syna“ (Rim 8, 29). Ježiš Kristus je tu teda pre nás, pre každého jedného z nás. Vierou v Božieho Syna, ktorý sa pre nás stal človekom, a prijímaním sviatostí vstupujeme do spoločenstva so samým Bohom a máme už tu na zemi účasť na Božom živote. Boží Syn po dovŕšení diela spásy sa síce vrátil do neba a zasadol po pravici Otca, no predsa zostáva aj s nami ako to sám povedal: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Práve toto trvalé spoločenstvo s ním a jeho láska voči nám je zdrojom našej radosti. 

Evanjelium hovorí o radosti

Keď pozorne čítame evanjeliá, môžeme si všimnúť nápadný súvis medzi príchodom Ježiša a objavením sa radosti. Keď jeho Matka preblahoslavená Panna Mária navštívila Alžbetu, Ján v lone Alžbety s radosťou zareagoval na príchod Spasiteľa. Pri jeho narodení sa betlehemským pastierom zjavil anjel a povedal im: „Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán“ (Lk 2, 10 - 11).

Ježiš v čase svojho pôsobenia chodil po mestách a dedinách, kázal a hlásal evanjelium o Božom kráľovstve. Evanjelium je grécke slovo a znamená: dobrú, radostnú zvesť. Pred svojím umučením a smrťou zanechal svojim učeníkom príkaz lásky a prisľúbil im: „Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná“ (Jn 15, 11). Zároveň ich aj ubezpečil o svojom zmŕtvychvstaní: „Aj vy ste teraz smutní; ale zasa vás uvidím a vaše srdce sa bude radovať. A vašu radosť vám nik nevezme“ (Jn 16, 22).

A neskôr, keď ho učeníci videli vzkrieseného, „zaradovali sa“ (Jn 20, 20). Na živote Ježiša Krista, hlavne na tajomstve jeho kríža a zmŕtvychvstania môžeme objaviť, o akú radosť ide. Radosť, ktorú mal na mysli a o ktorej teraz uvažujeme, nie je veselosť, smiech či zábava. Radosť je čosi oveľa hlbšie a trvalejšie. Je to akoby žeravý uhlík skrytý pod hŕbou popola rozličných starostí; uhlík, ktorého plameň nik a nič nemá moc sfúknuť. Je to Božia láska voči nám, ktorá k nám prichádza v Ježišovi Kristovi. Keď prijímame Ježiša Krista do nášho života, otvárame sa tejto láske, od ktorej nás nik a nič nemôže odlúčiť. 


Odpoveď na otázku 

Pápež František vo svojej apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium zhrnul súvis medzi Ježišom Kristom a kresťanskou radosťou do týchto slov: „S Ježišom Kristom sa stále rodí a znovuzrodzuje radosť” (EG 1). Inými slovami to môžeme vyjadriť aj takto: S Ježišom Kristom prišla a stále prichádza radosť do nášho života. 

Kam prichádza Ježiš, tam prichádza radosť. Sú to nielen sviatky jeho Narodenia, je to nielen jeho evanjelium, čo nám prináša radosť. Smelo môžeme povedať, že tou radosťou je on sám. On je nielen cestou, pravdou a životom, on je aj radosťou. V ňom má nebeský Otec zaľúbenie (porov. Mt 17, 5), čiže Ježiš je jeho „radosťou“. On je radosťou, ktorú nám Boh ponúka už teraz počas života na zemi. Kto ho s láskou prijíma a otvorí mu svoje srdce, ten otvorí srdce radosti života. Kto vyplní prázdnotu svojho srdca živým vzťahom k Ježišovi, naplní svoje srdce radosťou. Teraz sa môžeme vrátiť k pôvodnej otázke: Narodili sme sa pre radosť?

Pravda je, že čím viac poznávame, čím všetkým je pre nás Ježiš a čo všetko nám so sebou prináša, tým ľahšie je nám odpovedať na túto otázku kladne. Ešte niečo na záver. V Loretánskych litániách vzývame Pannu Máriu ako „príčinu našej radosti“. V tradícii východnej cirkvi je tento súvis medzi ňou a radosťou vyjadrený v oslavnom hymne Akatist k Presvätej Bohorodičke. Opakujú sa tu slová anjelského pozdravenia: „Raduj sa, panenská nevesta“ a uvádzajú sa aj dôvody, prečo sa má radovať. Hneď ako prvé sa uvádza: „Raduj sa, lebo skrze teba k nám radosť prichádza!“ Skrze Pannu Máriu prišla radosť na svet. Na ňu sa preto môžeme vždy obrátiť s prosbou, aby nám pomáhala odhaľovať bohatstvo, ktoré nám jej a Boží Syn prináša, a tak nás privádzala k radosti života.