Spoločná modlitba posvätného ruženca vitalizuje medzigeneračné vzťahy

Ako kňaz sa s problematikou staroby a starnutia stretávam pomerne často. Naše kostoly sú zaplnené prevažne staršími ľuďmi.

V pastoračnej službe sa teda každý kňaz stretáva so starým človekom, pretože ten najčastejšie žiada o kňazskú službu, zvyčajne v takej klasickej forme: „Je prvý piatok, príďte zaopatriť našu starú mamu.“

Pod termínom „zaopatrenie“ sa zvyčajne myslí: vyspovedať, podať Eucharistiu a aspoň raz do roka udeliť aj sviatosť pomazania chorých. Okrem toho sa so starými ľuďmi denne stretávame v spovedniciach, keďže sú to práve oni, ktorí sa najfrekventovanejšie spovedajú.

Skôr narodení, spravidla ženy, sa často sťažujú na problémy v rodine, najmä vo vzťahu k deťom a vnukom. Najbolestnejšie sú prípady z domovov dôchodcov, keď sa starí ľudia cítia svojimi deťmi akoby vyhodení na „smetisko“.

Časy sa zmenili

Tradičná roľnícka kultúra, v ktorej ľudia žili približne ešte pred sto rokmi, je už dávno preč. Nedá sa snívať o tom, že by sa tieto časy mohli vrátiť. Nie je možné, aby všetci ľudia žili tak, že sú úplne sebestační, že žijú len z toho, čo si vyrobia, dopestujú, dochovajú.

Na zemi žije raz toľko ľudí ako vtedy. Väčšina z nás žije z práce iných. Tradičný spôsob života fungoval tak, že jedni potrebovali druhých. Rodiny boli viacgeneračné a bolo treba veľa detí, aby mal kto pracovať na poli i hospodárstve.

V domácnosti žili spoločne až tri generácie a platilo, že mladí sa učili od starých a deti vyrastali v blízkosti starých rodičov.

Výhodu to malo aj v tom, že keď niekto v domácnosti vážne ochorel a bol pripútaný na lôžko, nezostala starostlivosť o neho len na pleciach jedného človeka, tak ako sme toho často svedkami v súčasnosti. Každý deň niekto iný z dospelých zostal pri chorom, aby sa oňho staral.

Dnes už žijeme úplne inak, a preto je potrebné reflektovať dobu. Rečou Druhého vatikánskeho koncilu by sme mohli povedať, že musíme vedieť rozpoznávať znamenia čias. Náš spôsob života potrebuje zariadenia pre seniorov, domovy sociálnych služieb, hospice a podobne.

Starí ľudia v týchto zariadeniach nekončia primárne preto, že sú deťom na príťaž, respektíve že sa ich chcú zbaviť, ale preto, že sa popri vlastnej práci a iných povinnostiach nedokážu o nich dobre postarať, a to najmä vtedy, keď zostanú úplne nevládni.

Nemusí to však znamenať, že je pretrhnuté generačné spojivo v rodine.

Ísť si po radu a generačný dotyk

Život tu na zemi plynie tak, že sa prirodzene prelínajú jednotlivé generácie a neodovzdáva sa len genetická výbava, ale i charakter a s ním aj spôsob života.

Pápež František v príhovore mladým ľuďom v Košiciach pripomenul, aké dôležité sú korene, aby nezabúdali na starých ľudí a radi za svojimi starými rodičmi chodili a pýtali si od nich rady potrebné pre život.

Keď som študoval, v mojom okolí kňazi chodievali na spoveď k jednému staručkému skúsenému pátrovi a išli za ním aj vtedy, keď si s niečím nevedeli rady.

Neskôr – už ako kňaz – som vnímal určitý deficit práve takýchto starých skúsených kňazov, ktorý spôsobil totalitný režim, radikálne obmedzujúci počty novokňazov po dobu štyridsiatich rokov, takže zostalo akoby také generačné vákuum.

Z určitého pohľadu to bolo pozitívne, lebo kňazské rady sa výrazne omladili, rady starých skúsených kňazov však výrazne zredli. Generačný dotyk má však aj svoje riziká. Sme zaťažení následkami dedičného hriechu, a tak sme schopní odovzdať ďalším generáciám aj veľa negatívneho a toxického.

Pred časom mi istý muž povedal: „Robte niečo s tými ľuďmi! Morálka upadá a Cirkev s tým nič nerobí. Počas komunizmu boli ľudia oveľa lepší.“ Ten pán naletel na sladké omámenie falošnou realitou. Poctivé hodnoty a dobrá morálka sa totiž nerodia takpovediac zo dňa na deň.

Tá lepšia morálka, za ktorou smútime, bola morálka ľudí, ktorí neboli zdevastovaní komunizmom a v generácii vyrastajúcej počas trvania zvráteného režimu dokázali zanechať určitú hladinu toho starého poctivého a čestného.

Avšak nová generácia, ktorá čelila propagande a strachu, sa naučila žiť dvojitý život, a tak si na tvári vytvorila akúsi čudnú masku, ktorá sa používala podľa potreby. Z tejto dlhodobej skúsenosti pochádza aj výrok: „Komunisti boli lepší ako títo, len nemali prenasledovať Cirkev.“

Pravá a slobodná Cirkev sa však nikdy nemôže priateliť s tými, ktorých svet a jeho budovanie po každej stránke sa zakladajú na klamstvách, manipulácii a zastrašovaní.

Nepomôže nám nostalgicky smútiť za minulosťou, za tým, akí boli kedysi ľudia lepší, poctivejší, spravodlivejší, a nariekať, aký je dnes svet zlý a skazený.

A nepomôže nám to ani v Cirkvi. Ako Svätý Otec pripomenul slovenskému duchovenstvu v bratislavskej Katedrále sv. Martina: „Svätí Cyril a Metod nás učia, že evanjelizácia nikdy nie je jednoduchým opakovaním minulosti.

Cyril a Metod pri ohlasovaní evanjelia, ktorého stredobodom je živý Kristus, vymysleli novú abecedu, boli tvoriví a vynaliezaví a kresťanské posolstvo pretlmočili tak, aby bolo zrozumiteľné a príťažlivé.“

Rovnako aj dnes musíme vnímať realitu každodenného života, aby sme mohli čo najlepšie vytvárať správne medzigeneračné vzťahy. 

Využiť čas staroby

Staroba je veľmi dôležité obdobie ľudského života. Pripravuje nás totiž na dôležitú chvíľu nášho odchodu z tohto sveta do večnosti.

Niekedy vieme aj posúdiť: „Aká je tvoja staroba, taká bude aj tvoja večnosť.“ V pastoračnej praxi stretávam starých ľudí, ktorí sa cítia bezvýznamní a neužitoční, často nariekajú nad tým, že ich život nebol taký, ako si ho predstavovali a ako sa o to usilovali.

Nevydarila sa im ani výchova detí a vnuci ich poznajú len vtedy, keď cítia, že z nich môžu niečo vyťažiť, najčastejšie peniaze. Stretol som však aj spokojných a vyrovnaných starčekov i starenky, ktorí záver svojho pozemského života prežívali veľmi pokojne, vyrovnane a odovzdane.

Najväčším prejavom pokory v starobe je umenie v pravý čas odísť zo scény, dať priestor a slobodu ďalšej generácii a stať sa tak prameňom bohatých skúseností, z ktorého mladší môžu čerpať. Čo teda robiť?

V prvom rade musíme prijať to, že nejaké historicky overené modely dokonalých rodín už dnes nie je možné aplikovať. Ak máme doma starých rodičov, je potrebné vážiť si ich a prejavovať im úctu. Nikdy sa nehanbime spýtať sa ich na to, ako oni vyriešili problém, ktorý aj nás trápi.

Kto má možnosť žiť v jednej domácnosti s nimi, môže to prijať ako príležitosť učiť sa vzájomnému porozumeniu, trpezlivosti a vytváraniu kompromisov.

Pozor na manipuláciu

Veľmi užitočný a obohacujúci môže byť vzájomný kontakt starých rodičov s vnúčatami, a to najmä v detstve. Pozor však na možné riziká.

Počul som taký slogan: „Rodičia sú nato, aby deti vychovávali, a starí rodičia ich majú rozmaznávať.“ Je to jeden obrovský nezmysel a neporozumenie tomu, čo je výchova. Komunita Cenacolo v Latinskej Amerike má detské domovy pre deti ulice.

Keď jeden takýto dom otvárali, pre každé dieťa nachystali do postieľky plyšovú hračku.

Keď to videla zakladateľka komunity, sestra Elvíra Petrozziová, okamžite prikázala macíkov dať preč a povedala vychovávateľom: „Vy buďte pri ich postieľkach, vy im venujte svoj čas, vy sa s nimi hrajte a rozprávajte, objímajte ich a usmievajte sa na ne a nie plyšové hračky.“

Starí rodičia sa niekedy správajú ako plyšiaky. Možno aj nevedomky dopujú deti „láskou“, ktorá masíruje ich ego a dáva priestor tomu, aby sa deformovala ich osobnosť. A často je v rozpore s tým, o čo sa usilujú rodičia.

Problematické je to však tam, kde starí rodičia pôsobia na deti i vnukov toxicky, nezdravo a manipulatívne. Sprievodným znakom takéhoto pôsobenia je napätá atmosféra.

Manipulovanie je veľmi zhubná záležitosť a vo väčšine prípadov, či sa nám to páči alebo nie, či si to budeme alebo nebudeme vyčítať, je potrebné starých rodičov odstrihnúť a kontakt s nimi minimalizovať na to najnutnejšie.

Od mladosti sa učiť zdravým vzťahom

Toxickým vzťahom napomáha aj verejne a mediálne prezentovaný kult mladosti a krásy. Bývame masírovaní tým, že najlepšie a najhodnotnejšie rady do života nám dajú celebrity všestranného druhu.

Nie je dôležité, či už niečo prežili, aký majú intelekt, hlavne aby dobre a mlado vyzerali. Určite je aj v našej spoločnosti veľa starých ľudí, ktorí sú vnútorne krásni a mladí duchom.

Keby sa v hlavnom vysielacom čase postavili alebo posadili pred televízne kamery, vedeli by nám ponúknuť mnoho cenných a potrebných rád, ako čo najlepšie prežiť život a ako sa popasovať s jeho mnohými výzvami. Veľmi dôležitá je tiež prevencia.

Múdry rodič svoje deti pripraví na to, že sa oňho raz budú musieť postarať. Takýto stav sa dá dosiahnuť len v rodine, kde sú vzťahy zdravé a harmonické.

Nikdy to nebude fungovať tam, kde sa deti vychovávajú rigidne a v prísnom patriarchálnom režime a rodičia si ešte aj takpovediac „nad hrobom“ myslia, že sú nenahraditeľní, alebo tam, kde je rodina poznačená závislosťami rozličného druhu.

V závere ešte jedna veľmi dôležitá vec. Všeobecne sa mieni, že dobré vzťahy udržiava spoločná komunikácia – a určite je na tom veľký kus pravdy. Ale ešte oveľa väčším spojivom pre každú domácnosť je spoločná modlitba, najmä modlitba posvätného ruženca.

Keď už v inom nie, tak aspoň v tom, že všetkým na pol hodiny zavrie ústa a otvorí srdcia, aby sa zjednotili a spoločne oslavovali Boha. Október je aj mesiacom modlitby posvätného ruženca. Veľmi krásne to môžeme spojiť s úctou k starším tak, že si spoločne bez ohľadu na vek sadneme k spoločnej modlitbe.