Editoriál 15/2019

Boh, ktorého ruky sú pribité na kríži v geste pripomínajúcom otvorenú náruč pripravenú na objatie, nás takto pozýva do netradičnej rozprávky.

„V bájke kráska pobozkala zviera. V Biblii urobila kráska oveľa viac. Stala sa zvieraťom, aby sa zviera mohlo stať kráskou,“ zhrnul ju Max Lucado. 

Občas je ťažké pochopiť, prečo Boh, keď nám chcel vyznať lásku, zvolil si kríž.

Možno, ako to naznačuje David Torkington, je to preto, že „vnímame Krista rovnako chybne ako svätých. Čítame ich životy od konca. Čítame o ich prísnej životospráve, o ich nadľudských obetách a hrdinských čnostiach a veríme, že musíme robiť to isté, aby sme sa im podobali. Keby sme len čítali ich životopisy od začiatku, potom by sme videli, že svätí dokázali robiť to, čo sa zdá nemožné – iba a len preto, že na to najskôr dostali silu v modlitbe“ (s. 24).

V tomto kontexte azda pochopíme aj život Františka Kuželu (s. 12). 

A vlastne aj toho zaľúbeného Ježiša, ktorý „nás vo Veľkej noci kríža zastúpi rovnako v tom, čo sme spáchali ako páchatelia, aj čo sme vytrpeli ako obete,“ ako tvrdí Daniel Pastirčák.

Všetkým nám želám, aby nás tieto dni, keď je už Veľká noc skoro tu, naučili o čosi viac chápať, prijať a milovať toho Boha, ktorý sa „rozhodol trpieť dobrovoľne, naplno, bez úľavy, s vnútorným dokonalým súhlasom a s absolútnym stotožnením sa s vôľou Otca“ a „do spásonosného utrpenia vložil toľko vášne a vnútorného pohnutia citov, koľko môže v láske vyjadriť a zniesť jedine pravý Boh“ (s. 8 – 9).