Editoriál 2/2024

Patrím do saleziánskej farnosti, a tak ich prácu vidím bližšie, ich rodina sa rozrástla aj do mojej, prinajmenšom v radosti, s ktorou v očiach sa mi (v škole dosť šikanovaná) dcéra vracala domov zo saleziánskych letných táborov.

Ale ich službu vnímam a cením si vo všetkých aktivitách, ktoré pre mladých robia, rovnako ako vo verne vykonávanej pastorácii. A po tieto dni mi zvlášť v srdci pretrváva pokojná, jednoduchá a úprimná atmosféra polnočnej svätej omše, ktorej nevtieravá, no posvätná slávnostnosť udržala v kostole aj mládež očividne iba na návšteve.

Ale ktovie... Don Bosco, zakladateľ saleziánov, ktorému Cirkev udelila titul otec a učiteľ, hovoril, že najlepší priateľ je ten, ktorý sa nepýta na dôvod tvojho smútku, ale dokáže ti znovu vrátiť radosť. Verím, že saleziáni dokázali vrátiť radosť do očí i do života už mnohým (mladým) ľuďom.

Sto rokov ich pôsobenia na Slovensku sme si chceli uctiť aj týmto číslom KN. Začítate sa v nich do múdrych, veselých i hlboko duchovných slov dona Pavla Gracha (s. 3, 8) či dona Petra Timka (s. 4 – 5), navštívite s nami „salezko“ – oázu, ktorú saleziáni vytvorili uprostred panelákov sídliska v Banskej Bystrici, a nazriete do života dona Andreja Dermeka, o ktorom rozpráva spolubrat don Peter Lukáčik (s. 16 – 17).

To všetko v duchu Františka Saleského: „Keď sa tešíš, otváraš srdcia, keď nariekaš, zatváraš ich. Boh je Bohom radosti.“