Editoriál 20/2019

Neviem, či toto uistenie stačí tým, ktorí práve čelia smrti, žiaľu, náreku a bolesti – osobne ma však upokojuje predstava večnej radosti; časopriestoru, v ktorom už nie je miesto na novú bolesť a kde pochopíme zmysel tej starej.

Predstava Boha, ktorý ako starostlivý Otec zotiera z očí naše slzy. A že ich na tomto svete je! 

Ktovie, koľko sĺz vyplače oko rodiča, ktorý príde o dieťa. O to je obdivuhodnejšie, keď sa ten rodič nezakuklí vo vlastnej bolesti a rozhodne sa z nej vyťažiť niečo pozitívne. Napríklad ako manželia Žaneta a Ondrej Petrášovci, ktorí po smrti dcéry Dominiky založili mobilný hospic pre iné choré deti (s. 12 – 13). 

Ktovie, koľko sĺz pretečie v rodinách, ktoré musia čeliť rôznym výzvam dnešnej doby. Napríklad dileme, či odísť za prácou (s. 14). 

Ktovie, koľko sĺz videli hasiči, ktorí zasahujú pri autonehodách či iných tragédiach. Ktovie, koľko ich sami museli v sebe potlačiť. My sme sa však s niektorými z nich stretli tentoraz pri veselšej príležitosti (s. 16 – 17).

Ktovie, koľko sĺz sme iným spôsobili my sami. Nie je ľahké pripustiť si, že vieme zraniť, zradiť, zničiť. Ešte
že nám milostivý Boh ponúka svoje odpustenie a uzdravenie (s. 8 – 9).

Možno aj vy máte skúsenosť, a ak nie, tak vám ju zo srdca želám, že práve aj počas sviatosti zmierenia môžeme zažiť dotyk Boha, ktorý zotiera naše slzy a tíši našu bolesť - už tu, už teraz.