Editoriál 22/2020

Zrejme viacerí z nás sa však tešia vôbec z toho, že konečne môžu byť v „svojom“ kostole. Svätá omša vo farnosti sa počas pandémie stala podobne „exkluzívnou“ ako tá na známych pútnických miestach.

Podobne kňazi – čo by vtedy mnohí veriaci dali aj za toho „najobyčajnejšieho“. 

„Rozmýšľajte o moci kňaza! Keby ste sa chceli spovedať a bol by pri vás anjel alebo Panna Mária, nič by to neosožilo. Nemohli by vám dať ani rozhrešenie, ani by nemohli slúžiť svätú omšu. A hoci by bolo v sakristii dvesto anjelov, ani to by nepomohlo. Ani samotná Panna Mária nemá moc zavolať svojho božského Syna do hostie,“ uvažuje Yvonne Estiennová v knihe Muž obety.

Súhlasíte?

Ak áno, možno o to viac vás zamrzí, že každým rokom je nových kňazov menej, čo potvrdí i listovanie novokňazskou prílohou.

Ako nás však povzbudzuje Jozef Uram: „Myslím, že sa netreba až tak obávať vonkajších prejavov aktuálnej krízy, ktorá zasahuje Cirkev: značný úbytok v kostoloch, v kňazských seminároch i v kláštoroch. Omnoho viac sa treba obávať nevýrazného života kresťanov, ktorí už nemajú čo povedať, nikoho nevyrušujú."

Tak čo; treba sa nás obávať?