Editoriál 34/2022

Oči im žiarili a pery hrali úsmevom, keď spomínali na nejaký spoločný okamih. Od rodákov, pamätníkov, pútnikov, ktorých prijal v Ríme, cirkevných hodnostárov až po tých najmenších.

Aj oni vnímali, že to musel byť výnimočný človek, hoci ho poznali len z obrázka. S kardinálom som sa osobne asi nestretla, alebo si na to nepamätám, no nezabudnem na dedkovo rozprávanie o tom, ako sa štyria mladíci vybrali v marci 1967 do Ríma na zápas Spartaka Trnava s Laziom Rím.

Okrem futbalového zážitku si odtiaľ odniesli aj srdečné stretnutie s Jozefom Tomkom a plný kufor náboženskej literatúry a ružencov. Atmosféra počas pohrebných obradov v Katedrále sv. Alžbety bola ako jeho život. Silná. Nie pochmúrna, ale oslavná a veľkolepá.

Ako keď syn prichádza k Otcovi, ktorý ho už túžobne očakáva. Ľudia v chráme, v jeho okolí či pri obrazovkách nesmútili za jeho odchodom z pozemského života, ale slávili jeho narodenie pre nebo.

V takomto duchu blízkeho spolupracovníka viacerých pápežov vyprevádzali kardináli, biskupi, kňazi, rehoľníci, veriaci aj zboristi. Veď ako píše svätý Augustín, ktorému venujeme toto číslo KN: „Stvoril si nás pre seba, Pane, a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe“ (Vyznania).

Pane, vďaka ti za kardinála Jozefa Tomka. Zbohom a dovidenia v nebi, otče.