Hlbší dotyk Boží

Nedokázal som si predstaviť bolesť tých, ktorých najbližší boli násilne vytrhnutí z ich stredu, navyše tesne pred sviatkami. Musím sa tiež pripraviť na fakt, že priestory, kde som prežíval svoje štúdiá a následne i stretávanie s kolegami a študentmi, budú iné, zasiahnuté zlom, ktoré sa v nich odohralo.

Som však vďačný Bohu, že moji priatelia, ktorí sa nachádzali v budove, vyčíňanie bezcitného strelca prežili. Veľmi silno bola prítomná i duchovná rovina vyrovnávania sa s tragédiou, ktorá sa prejavila hlavne v množstve bohoslužieb za obete i preživších naprieč konfesiami.

Spomínal som pritom na slová Písma o tom, že máme plakať s plačúcimi, a súčasne na výroky pápeža Františka o tom, že Cirkev má byť poľnou nemocnicou, pretože zranených – obrazne i skutočne – bolo veľmi veľa.

Dôstojným spôsobom sa spomínalo na obete i v rámci pietneho pochodu 4. januára, ktorý bol znakom potreby rituálneho rozlúčenia a nového začiatku po prežitej hrôze.

Osobne si z posledných dní odnášam poznanie, že aj človek modernej doby potrebuje – možno viac ako kedykoľvek predtým – vnímať duchovný priestor a že ho pri pohľade na cirkvi skoro vôbec nezaujímajú ich politické deklarácie alebo kultúrne vojny, ale hlbší dotyk Božej prítomnosti, ktorý chce zažiť.

Pre cirkvi to znamená veľkú výzvu, či budú toto posolstvo schopné odovzdať i vo všedných dňoch, nielen v rámci mimoriadnych drám.