Benedikt XV. rozhodne nie je zabudnutým pápežom

V belgickom vydavateľstve Brepols vyšla nedávno publikácia o pápežovi Benediktovi XV. v anglickej mutácii pod názvom Benedict XV. A pope in the world of the ,useless slaughter‘ (1914 – 1918); Benedikt XV. Pápež vo svete zbytočného krviprelievania. V talian­čine ju už predtým prinieslo na knižný trh vydavateľstvo il Mulino.

Dielo je zamerané na pápeža

Benedikta XV. (vlastným menom Giacomo Giambattista della Chiesa; 21. novembra 1854 – 22. janu­ára 1922), ktorého podstatná časť pontifikátu (3. septembra 1914 – 22. januára 1922) sa odohrávala v tieni
prvej svetovej vojny.

Medzi príspevkami prestížnych historikov z Talianska, Francúzska, Portugalska, Nemecka, Veľkej Británie, Belgicka, Poľska, USA, Kanady, Brazílie a Turecka rezonuje v knihe príspevok slovenského historika Ľuboslava Hromjáka, absolventa Pápežskej gregoriánskej univerzity v Ríme, ktorý v súčasnosti prednáša na Teologickom inštitúte Teologickej fakulty Katolíckej univerzity v Spišskom Podhradí.

Ide o dôležitú skutočnosť, keďže zo strednej Európy absentujú v publikácii napríklad odborníci z Česka či Rakúska; priestor však dostal odborník z Poľska.

Ľuboslav Hromják vo svojej vedeckej štúdii analyzuje začínajúci náročný vzťah Svätej stolice a mladej Československej republiky. Bol poznamenaný tromi fázami intenzívneho „kultúrneho boja“, v ktorom slovenskí katolíci zohrali nezastupiteľnú úlohu.

Podľa slov Ľuboslava Hromjá­ka spočíva hlavný prínos knižné­ho diela v tom, že mapuje pontifikát Benedikta XV. z celosvetového hľadiska a že je výsledkom bádateľ­skej vedeckej činnosti historikov z celého sveta.

Práve títo odborníci na konferencii, ktorá sa konala od 3. do 5. novembra 2016 v priestoroch renesančného Palazzo Fava v talianskej Bologni, predniesli svoje príspevky k danej téme.

Konferencia sa uskutočnila pri príležitosti stého výročia vydania pápežskej nóty pre hlavy bojujúcich národov z 1. augusta 1917. Na podujatí sa zú­častnil i vatikánsky štátny sekretár kardinál Pietro Parolin.

Pontifikát v náročnom období

Na otázku, ako vníma význam pá­peža Benedikta XV. v dejinách Cirkvi a vo svetových dejinách, Ľuboslav
Hromják vysvetľuje:

„Pontifikát Benedikta XV. vnímam v prvom rade v kontexte takzvanej reálnej politiky Svätej stolice; a tiež v nadväznosti na veľký pontifikát pá­peža Leva XIII. (1878 – 1903), ktorý je prelomovým v moderných dejinách pápežstva.

Postavenie hlavy Katolíckej cirkvi v tom čase totiž prechádzalo jedným z najťažších období vrátane historického faktu, že bolo zbavené Pápežského štátu (756 – 1870). Napriek tomu si však pápež upevňoval vo svete pozíciu rešpektovanej morálnej autority.

Prirodzene to vyplynulo z úsilia jednotlivých pápežov o evanjelizáciu národov, ale aj o rešpektovanie dôstojnosti ľudskej osoby, ktorú narúšali nebezpečné ideológie a napokon aj dovtedy neví­daný vojnový konflikt v podobe prvej svetovej vojny.

Práve v tieni tohto konfliktu bol na Petrovom stolci Benedikt XV. Veľmi dlho mal prívlastok ,zabudnutého pápeža‘, ako ho vo vôbec jeho prvej biografii v roku 1955 označil Fernand Hayward; John F. Pollard ho vo svojich knihách nazval neznámym pá­pežom, ale i pápežom mieru.“

Prelomový objav

Pri skúmaní pontifikátu Benedikta XV. bolo významným posunom – okrem čiastkových vedeckých štú­dií – predovšetkým sprístupnenie vatikánskych archívov z tohto obdobia. Historici tak mohli od roku 1984 postupne odkrývať pôsobenie a vý­znam tohto pápeža v dejinách 20. storočia ako jedného z najvýznamnejších svetových diplomatov.

Vďaka odbornému výskumu sa podarilo spoznať množstvo dovtedy neznámych, respektíve málo zná­mych zásluh pápeža Benedikta XV. na zastavení svetového konfliktu, ktorý si vyžiadal milióny mŕtvych a zranených po celom svete.

Ľuboslav Hromják zdôrazňuje, že v tejto súvislosti sa tešil mimoriadnej pozornosti objav historika z Pápežskej gregoriánskej univerzity v Ríme Giacoma Martinu (1924 – 2012).

Práve Giacomo Martina objavil diplomatickú nótu Benedikta XV. z 1. augusta 1917, ktorou sa pápež najvýraznejšie pokúsil o zastavenie vojnového konfliktu, pričom vojnu nazval „zbytočným krviprelievaním“; a na inom mieste pápež prorocky predvídal, keď vtedy aktuálny vojnový konflikt nazval „samovraždou Európy“.

„Benedikt XV. v tejto pápežskej nóte vyjadril mimoriadnu požiadavku, ktorá sa týkala aj Slovákov: aby európske veľmoci rešpektovali práva jednotlivých národov na sebaurčenie, čím otvoril cestu i pre našu národnú emancipáciu.

Tento pápež pochopil, že hlavnými protagonistami Európy 20. storočia sa stanú jednotlivé národy a hlavnú rolu už viac nebudú mať dohody s panovníckymi dvormi,“ hovorí Ľuboslav Hromják.

Kódex kánonického práva

Pokiaľ ide o to, ako jednotlivé činy, odkaz a posolstvo ovplyvnili nasledujúcich pápežov, Ľuboslav Hromják upozorňuje na to, že počas pontifikátu Benedikta XV. sa hlavne dokončil prvý jednotný ucelený kódex západnej Cirkvi – Kódex kánonického práva, ktorý promulgoval v roku 1917.

„Kódex zjednotil cirkevné zákonodarstvo a bol výrazným impulzom na naplnenie katolicity Cirkvi v miestnych cirkvách na celom svete. Následne sa uskutoč­nil celý rad diecéznych synod, na ktorých miestne cirkvi dávali partikulárne diecézne právo do súladu s Kódexom.

Na tento počin nadviazal neskôr pápež Ján Pavol II., ktorý v roku 1983 promulgoval nový Kódex kánonického práva pre západnú Cirkev a v roku 1990 pre východné cirkvi.“

Zbližovanie Východu so Západom

Slovenský cirkevný historik pripomína i to, že „pápež Benedikt XV. nadviazal na svojho predchodcu, pápeža Leva XIII. v otázke katolíckeho slavizmu, a tak sa vďaka jeho úsiliu naplnil ďalší významný bod politicko-ekleziálneho projektu Leva XIII., ktorým bolo zbližovanie Katolíckej cirkvi s východnými cirkvami, napomáhanie ich rastu a zachovaniu vlastných tradícií“.

Ľuboslav Hromják dodá­va ďalšie významné podrobnosti: „Preto z Posvätnej kongregácie de Propaganda Fide pro Negotii Ritus Orientalis prostredníctvom motu proprio Dei Providentis 1. mája 1917 zriadil Kongregáciu pre Východnú cirkev (pápež Pavol VI. zmenil jej názov v roku 1967 na Kongregáciu pre východné cirkvi).

Krátko nato 15. októbra 1917 dokumentom Orientis Catholici zriadil s cieľom zbližovania východných cirkví s Katolíckou cirkvou Pápežský východný inštitút (Pontificio Istituto Orientale), ktorý zveril do správy jezuitom a začlenil ho pod Pápežskú gregoriánsku univerzitu v Ríme.

Z tohto dedičstva a z činnosti tejto inštitúcie žije Cirkev dodnes a objavuje bohatstvo kresťanského Východu, čím sa napomáha zbližovaniu Latinskej cirkvi s východnými cirkvami.“

Gigant pápežskej diplomacie

Keď sa slovenského cirkevného historika pýtame, vďaka čomu bol a zostáva pápež Benedikt XV. veľ­kou morálnou autoritou aj takmer sto rokov po svojej smrti, dostávame toto vysvetlenie:

„Benedikt XV. sa ukázal ako gigant pápežskej diplomacie. V čase, keď sa začal jeho pontifikát, Svätá stolica mala svojho riadneho diplomatického zá­stupcu – apoštolského nuncia len v Mníchove, Madride, Bruseli a vo Viedni.

Napriek ťažkým podmienkam počas prvej svetovej vojny sa mu podarilo zdvojnásobiť počet diplomatických vzťahov Svätej stolice so štátmi – napríklad s Tureckom, Ruskom, Veľkou Britániou, USA, Talianskom, Francúzskom, Rumunskom, so Švajčiarskom a s Venezuelou.

V rámci takzvanej reálnej politiky Svätej stolice nadviazal ihneď, ako to bolo možné, diplomatické vzťahy s novými štátmi, ktoré vznikli po rozpade Rakúsko­-Uhorska a Osmanskej ríše, a podporil práva národov na sebaurčenie na základe ,prirodzeného práva‘ a nie na základe ,pozitívneho práva‘.

Koncept mieru vo svete založil na spravodlivosti, ktorej ovocím je pokoj. Ak by víťazné mocnosti zobrali pá­pežove výzvy vážne, nemusel vzniknúť nový, ešte horší bojový konflikt v podobe druhej svetovej vojny.

Treba vyzdvihnúť, že Benedikt XV. si zachoval počas prvej svetovej vojny postoj diplomatickej neutrality voči znepriateleným stranám, pritom však nevynechal nič z toho, čo by mohla Svätá stolica vykonať na zastavenie vojny.

Spomínaná nóta z 1. augusta 1917 je toho najväčším dôkazom. Týmto dokumentom pá­pež odsúdil vojnu ako riešenie konfliktov vo svete.

A zároveň ponúkol v istom zmysle návod na urovnanie takýchto celosvetových sporov pre pápeža Pia XII. (pontifikát od 2. marca 1939 do 9. októbra 1958), o ktorý sa mohol oprieť a ktorý aj využil po­čas druhej svetovej vojny.“