Brankár nie je gól sezóny, ale boduje

„Bert sa v živote naučil len dve veci. Ako byť vojak a ako byť futbalista.“

Takto Berta Trautmanna v jednej zo scén filmu definuje Margaret, jeho životná láska. Práve ona bola (minimálne vo filme) jedným z dôvodov, pre ktoré sa svojho času nemecký vojnový zajatec v Anglicku rozhodol nezatrpknúť.

Po tom, čo si talentovaného futbalistu Berta všimne Margaretin otec, majiteľ miestneho klubu (a po tom, čo si Bert všimne jeho peknú dcéru), nastáva v jeho zajateckom živote nová kapitola.

Z tábora máva priepustky v čase zápasov, neskôr si ho rodina Jacka Friara takpovediac „osvojí“.

Pomáha v rodinnom obchode, hrá sa s mladšou Margaretinou sestrou, postupne si získava srdcia všetkých členov rodiny.

Dokonca aj to Margaretine – pôvabná slečna totiž približne prvú polovicu filmu bojuje s vlastnými citmi aj predsudkami, aby si napokon priznala, že sa jej úctivý, mužný a charakterný Bert páči, hoci je Nemec. 

Zlomiť zlomeného
Po „rozbehovej“ prvej časti nastávajú vo filme aj v Bertovom živote dramatickejšie peripetie – na prahu profesionálnej kariéry, keď sa z lokálnej futbalovej hviezdy stáva hviezda národná, dostihne gólmana vlastná minulosť aj cudzie predsudky. 

„Keby vás zaujímalo i niečo iné než to, že je Nemec, zistili by ste, že sa snaží nechať minulosť minulosťou,“ vytýka Bertovým neprajníkom Margaret. „Snažíte sa zlomiť človeka, ktorý už je zlomený, miesto aby ste mu dali budúcnosť. Pretože to je ľahšie ako odpustiť.“ 

Práve toto je jedna z dôležitých rovín filmu – nakoľko môže minulosť determinovať našu prítomnosť? Do akej miery máme právo posúdiť či odsúdiť niekoho za to, kým niekedy dávno (dokonca donedávna) bol? 

Bert Trautmann (David Kross) sa snaží žiť naplno, hoci ho ťaží minulosť. Snímka: FILM EUROPE 

Tiež tu medzi riadkami narážame na klasický konflikt v štýle „ty nie si náš, teba zožerieme“. Vyrovná sa skupina (futbalový tím, mesto, národ) s prišelcom?

Navyše takým, ktorý nechce zapierať svoj pôvod? Dokonca ani pochybenia? Ktorý chce byť k sebe aj k iným úprimný? Ktorý nechce v svojom okolí ani v novinách prezentovať milosrdné a očakávané lži? 

Príbeh konkrétneho človeka sa tak mení na metaforu zastrešujúcu všetkých, ktorých vlastná inakosť či minulosť odstavuje na druhú koľaj.

Láska bez filtrov
Jednou z pekných rovín filmu je aj manželský vzťah Berta a Margaret. Divák verí jednotlivým fázam ich vzťahu; a nemá pocit, že by sa naň tvorcovia zámerne pozerali cez ružový, čierny či šedý filter. 

Zapôsobia aj rodinné scény, ktoré nenásilne a sympaticky poodhaľujú čaro a silu manželskej, rodičovskej aj detskej lásky. To sa týka najmä druhej časti filmu – v tej prvej ich narúša Margaretin štipľavý a neúctivý spôsob komunikácie s otcom (z filmu nie je očividné, prečo tak s ním rozpráva a prečo jej to on dovolí). 

"Snažíte sa zlomiť človeka, ktorý už je zlomený, miesto aby ste mu dali budúcnosť. Pretože to je ľahšie ako odpustiť."

O to viac sklame, keď sa divák zmení na pátrača a zistí, že v skutočnosti to medzi Bertom a Margaret zrejme až také idylické nebolo. A že v Bertovom živote figurovali minimálne ešte tri ženy (dve ako manželky, s jednou splodil nemanželského syna), o ktorých film ani necekne. 

Pôsobivý, ale nepravdivý
Najmä páni si užijú zábery zo zápasov/tréningov. Rôzne „robinsonády“ a podobné výkony brankárskeho majstra, ktorý počas filmu viackrát „zatiahne roletu“, budú futbaloví nadšenci akiste sledovať s podobným pôžitkom a príjemným napätím, ako štandardný zápas. 

Režisér Marcus Heinrich Rosenmüller mal skrátka „ťah na bránu“.

Kokteil tém, ktoré sa väčšinou ujmú, silný životný príbeh, dvaja výrazní predstavitelia mladšej hereckej generácie (Freya Mavorová a David Kross, ktorého našinec pozná najmä z Predčítača) – takmer až poistka úspechu.

Možno by však ten úspech (aj divácky zážitok) bol väčší, ak by tvorcovia skrátili minutáž, vynechali pár zbytočných postáv i klišé scén. 

A zrejme by sa dostavil aj vtedy, ak by autori tak často nefabulovali a predstavili Berta v menej zidealizovanej podobe. Jasné, že ten filmový sa nám páči viac – určite však stojí za úvahu, čo sa chce povedať filmami „podľa skutočných udalostí“, ktoré si tie skutočné udalosti ohýbajú, ako sa im páči.

Zvykli sme si; ale možno niekde v pozadí ostane pachuť pocitu, že podobné ťahy si nezaslúžia ani diváci (najmä tí, ktorí nemajú čas, chuť či zvyk preverovať si informácie zo snímky, ktorá sa tvári životopisne), a vlastne ani Bert Trautmann. 

Azda by ho diváci pochopili a prijali, aj keby sa z neho tvorcovia silou-mocou nesnažili spraviť dobrého Nemca a dobrého človeka podľa šablónových očakávaní.