Hrajú sa, tvoria, vymýšľajú

„Ochotnícky divadelný súbor tvorí skupina ľudí rovnakej vlny. Stretávajú sa, lebo im je spolu dobre, a svojou hrou chcú iným niečo povedať. Myslím si, že práve to, čo hrajú a ako sa v hre vyjadrujú, hovorí o ich životných hodnotách,“ tvrdí Mária Budzáková.

„Nechcem, aby moje slová vyzneli ako fráza, ale v dnešnej dobe, keď sa vytráca z predstavení morálka a diváci sa smejú na rôznych prízemnostiach, divadlá kresťanského ducha sú veľmi potrebné. Zvlášť medzi deťmi a mladými.“

Najprv hra, potom scenár

Asi prvé dva roky od vzniku súboru nacvičovali hry podľa presne určeného scenára. Od roku 1995 sa však Mária Budzáková zopárkrát zúčastnila na tvorivých dielňach pre amatérske detské divadlo, ktoré organizovalo Národné osvetové centrum.

„Tam som sa naučila, že je možné aj literárnu predlohu pretransformovať do divadelnej.“ Odvtedy je pre ňu často námetom próza. „Tiež sa spolieham na detskú improvizáciu a tvorivosť, ktorá je neskutočne nevyčerpateľnou studňou inšpirácie a nápadov. Ja si tie nápady triedim a vyberám najlepšie; posúvam ich určitým pedagogickým smerom.“

Ako to vyzerá v praxi? „Najčastejšie ma osloví nejaká literárna predloha a pochytí ma neskutočná túžba túto predlohu alebo jej časť zdramatizovať. Hlavou sa mi prelínajú divadelné sekvencie, postavy, dialógy, rozloženie scény.“

Túto „kostru“ predostrie pred svojich zverencov. „A potom závisí od talentu detí, či mi pomôžu moju predstavu zrealizovať. Niekedy mi ponúknu nové nápady; vtedy sa divadlo rodí jedna báseň – a mám chuť i silu dotiahnuť cieľ do konca.“

Nie vždy je to, samozrejme, idylické. „Niekedy zistím, že asi chcem od nich priveľa a musím zmeniť taktiku. Hráme sa, tvoríme, vymýšľame, zároveň si opakujeme vytvorené dialógy. Až keď je celá hra hotová, vieme ju všetci naspamäť, potom si napíšem scenár - pre archiváciu.“

Nie všetkým deťom vyhovuje, že musia/môžu vymýšľať, predvádzať sa, tvoriť vety. „Tie deti, ktoré si myslia, že dostanú scenár a ideme hneď hrať, postupne odídu,“ konštatuje Mária Budzáková. Z tých, ktoré danú metodiku oceňujú a ostanú, je „jedna partia, spoločenstvo či krúžok, na ktorý sa vždy tešia“.

Divadelne i duchovne rásť

Boli roky, keď v súbore účinkovalo aj 30 detí. „Zo začiatku sme robili konkurzy a vyberali najlepších. Potom som si uvedomila, že je to diskriminačné. Veď sa mi párkrát podarilo z úplného ,dreva̒ vykresať sebavedomého jedinca s vynikajúcou slovnou zásobou, ktorý sa na verejnosti pohybuje ako ryba vo vode. Takže teraz každý, kto chce, má dvere otvorené.“

Aktuálne má DDS Gašparko 12 takzvaných „skalných“ členov vo veku 9 až 14 rokov. „To sú takí, ktorí chodia do súboru už niekoľko rokov a končia až v 9. ročníku. Teraz mám skupinu, kde je prevaha chlapcov. Teší ma to, pretože chlapcov je v detskom divadle ako šafranu.“

Napriek pandémii sa aj tento rok objavili na festivale Gorazdov Močenok. „Prvýkrát sme tam zavítali ešte v roku 1994. Naše deti sa prezentovali typickou vianočnou hrou z Lendaku Džafkulína, ktorú s nimi zdramatizovala kolegyňa Soňa.“ Už vtedy získali 2. miesto. „Ja som v tom čase s inou skupinou detí zo súboru tvorila rozprávkové hry a v Močenku som bola iba účastníčkou tvorivých dielní.“

So svojimi zverencami sa na festivale nesúťažne zúčastnila v roku 1999; v rokoch 2001 až 2018 boli na Gorazdovom Močenku takmer každoročne. Prvenstvo si odtiaľ odniesli raz - v roku 2004, často však domov odchádzali s druhým alebo tretím miestom.

„Do Močenka sme sa s deťmi vždy tešili. Bola to pre nás Tatrancov úplne iná krajina. Cesta vlakom tiež mala svoje čaro, podobne spoločné ubytovanie a spanie na karimatkách a spacích vakoch. Deti mali výlet, zároveň však mohli divadelne i duchovne rásť. Organizátori festivalu či občania Močenka sú veľmi ústretoví, pozorní,“ spomína Mária Budzáková.

Motivácia aj záväzok

Za 30 rokov existencie divadla získali viacero víťazstiev. Takmer každoročne sa zúčastňujú na postupovej súťaži Divadelnej Šuňavy, odtiaľ putovali na Rozprávkový Stropkov, dvakrát sa zúčastnili na celoslovenskej súťaži Zlatá priadka v Šali. Víťazstvo na Gorazdovom Močenku im otvorilo dvere na Scénickú žatvu v Martine.

„Snom každého ochotníka je vystúpiť na Scénickej žatve, prehliadke toho najlepšieho v jednotlivej sezóne ochotníckeho divadla zo všetkých prehliadok, súťaží i jednotlivých kategórií súborov. Niektorým kvalitným ochotníckym súborom sa to počas ich existencie nepodarí vôbec. Náš súbor to šťastie mal.“

Ako priznáva, víťazstvá potešia: „Dodávajú mi ďalšiu chuť, motiváciu a inšpiráciu do divadelnej činnosti s deťmi. Samozrejme, sú aj záväzkom, aby ste nestratili na kvalite, aby ste si udržali určitý štandard. Takže niekedy sú aj na príťaž,“ usmieva sa.

„Každý rok nevytvoríte nadštandardné divadelné predstavenie. Prídu rôzne životné okolnosti, ale každý z nás má nejakú záľubu, ktorá mu pomáha zabudnúť na každodenné povinnosti a starosti. U mňa je to práve detské divadlo.“