Ján Hollý prežil literárnu i ľudskú drámu

Ako prvý uviedol do slovenskej literatúry žánre epos, óda či elégia. Jeho Svatopluka si pri výstupe na Devín recitovali mladí romantici. O Jánovi Hollom, ktorého 170. výročie úmrtia si pripomíname 14. apríla, nám viac povedal odborník na dejiny slovenskej literatúry 19. storočia Miloslav Vojtech. 
 
Mária Bilá 13.04.2019
Ján Hollý prežil literárnu i ľudskú drámu

Miloslav Vojtech, literárny vedec a vysokoškolský profesor slovenskej literatúry a literárnej vedy na FF UK, si myslí, že dielo Jána Hollého sa dá čítať aj dnes, ak sa k nemu pristupuje s istou empatiou a pochopením. Snímka: Erika Litváková

Na začiatku tohto príbehu je prostredný syn chudobných rodičov – roľníkov. Čím všetkým si musel prejsť, kým sa ocitol na štúdiách v Trnave? 
Ján Hollý nezanechal dokumenty, ktoré by nám dnes mohli detailnejšie priblížiť jeho detstvo a mladosť.

Je napríklad zaujímavé, že veľa básní venoval svojim priateľom či mecénom, ale málokedy sa v nich zmienil o svojich rodičoch či súrodencoch.

Jediným spoľahlivým dokladom, ktorý máme, je životopis od jeho priateľa Jozefa Petroviča z roku 1842, ktorý bol kňazom vo Veľkom Záluží neďaleko Maduníc, kde dlhé roky pôsobil Ján Hollý.

Ďalšie osudy Jána Hollého sú však dôkazom toho, že hoci pochádzal z chudobnej rodiny, rodičia mu dožičili kvalitné vzdelanie.

Dobrý základ mu iste poskytla už dedinská škola v rodnej obci a neskôr latinské školy v Skalici aj v Bratislave. 

Vieme, prečo sa chcel stať práve kňazom? 
V celej obrodeneckej epoche dominovalo medzi spisovateľmi najmä kňazské povolanie. Kariéra kňaza bola v tomto období najmä pre chlapcov z chudobnejších pomerov príťažlivá.

Bolo to jedno z mála povolaní s vysokoškolským vzdelaním dostupné aj pre túto spoločenskú vrstvu. 

V čase štúdií sa stal jeho vzorom Jur Palkovič, ktorému Ján Hollý v roku 1833 napísal, že nikdy nečítal s takou chuťou a radosťou Bibliu, ako keď čítal jej preklad od neho. Čím ho tak tento profesor oslovil? 
Jur Palkovič patril k významným mecénom bernolákovského hnutia. Dnes by sme ho mohli modernejšie nazvať sponzor.

Keďže bol ostrihomským kanonikom, mal pomerne vysoké postavenie v cirkevnej hierarchii a podporoval literátov, čo bolo vtedy pre vysokých cirkevných predstaviteľov s národným cítením bežné.

"Zakladateľ modernej slovenskej literárnej histórie Jaroslav Vlček Jánovi Hollému vyčítal, že jeho poézia je veľmi „celibátna“, nakoľko v nej nájdeme len minimum plnokrvných ženských postáv." 

Veľkou mierou finančne prispieval na tlač diel Jána Hollého: v roku 1824 prispel na vydanie jeho prekaldov z antických básnikov, v roku 1829 na preklad Vergiliovej Eneidy a v roku 1833 podporil vydanie eposu Svatopluk.

Ján Hollý mu svoju vďaku vyjadril vo viacerých básňach.  

Bolo snom Jána Hollého stať sa básnikom, alebo to bola skôr „spoločenská objednávka“? 
Jeho prvá tvorba bola stimulovaná školským prostredím. Prvé básne začal písať ako študent už medzi rokmi 1804 a 1808. Boli to rôzne príležitostné verše najmä k jubileám spolužiakov a profesorov. 

V tých časoch sa v školách venovala výrazná pozornosť antickým autorom. Lektúra starej gréčtiny a latinčiny prebiehala často prostredníctvom osvojovanie osvojovania si textov antických klasikov. Takto si Ján Hollý našiel vzťah k antickej literatúre, ktorá mu bola počas celého tvorivého života veľkým vzorom.

Cestu k poézii mu počas jeho bratislavských štúdií ukázal aj jeho učiteľ Juraj Bučanský, ktorý bol latinsky pišúcim básnikom. 

Prečo si pre svoje veľké diela zvolil Ján Hollý formu eposu? 
Súvisí to najmä s obdobím, v ktorom Ján Hollý tvoril. Ide o obdobie literárneho klasicizmu, pre ktoré bola typická snaha revitalizovať antické básnické modely, ktoré spisovateľom zároveň slúžili ako estetické vzory.

Okrem toho Ján Hollý reprezentuje bernolákovskú generáciu, ktorá sa snažila prostredníctvom tvorby vysokých básnických žánrov ako bol epos dokázať, že bernolákovská slovenčina je jazyk, v ktorom je možné tvoriť aj takéto náročné literárne žánre, a preto sa svojimi kvalitami môže vyrovnať latinčine a gréčtine.

Išlo teda o vytváranie kultúrnej analógie medzi antickou kultúrou a formujúcou sa novodobou národnou kultúrou, čo súviselo s rozvojom slovenskej identity v prvej polovici 19. storočia. 

Mal už predtým vzťah k téme Veľkej Moravy?  
Táto téma sa v slovenskej literatúre intenzívnejšie objavuje od 80. rokov 18. storočia, no prítomná bola aj predtým, no skôr v oblasti vecnej literatúry.

V umeleckej spisbe je nástup tejto témy skôr pozvoľný a Ján Hollý je prvý z autorov, ktorý túto tému spracoval v básnickej podobe. Predchádzalo tomu najskôr podrobné štúdium vtedy dostupných historických prameňov

Aký prínos malo jeho dielo pre súdobú literatúru? 
Ján Hollý ako prvý v dejinách slovenskej literatúry napísal klasický typ eposu. Najmä epos Svatopluk sa svojou kvalitou a básnickým prevedením stal veľmi populárnym. Mali ho v obľube aj neskoršie literárne generácie, ktoré naň odkazovali a čerpali z neho inšpirácie.

Z prameňov vieme, že počas pamätného výletu na Devín v roku 1836 si úryvky z neho recitovali aj mladí študenti bratislavského lýcea a príslušníci štúrovskej generácie. 

Ján Kollár mal Friederiku Wilhelmínu Schmidtú a Slávy dcéru, Andrej Slávdkovič Máriu Pišlovú a Marínu, Ľudovít Štúr Mariu Pospíšilovú a Rozžehnání. A čo Ján Hollý? Bola v jeho mladosti prítomná nejaká študentská láska, ktorá by ho inšpirovala k vzniku veľkého diela?
Dnes už asi ťažko zistíme, či mal Ján Hollý študentské lásky, no vieme určite to, že programovo smeroval k tomu, aby sa stal kňazom – a celibát rešpektoval.

V tejto súvislosti napríklad zakladateľ modernej slovenskej literárnej histórie Jaroslav Vlček Jánovi Hollému vyčítal, že jeho poézia je veľmi „celibátna“, nakoľko v nej nájdeme len minimum plnokrvných ženských postáv.

Ján Hollý na portréte, ktorý zhotovil Jan Vilímek. Snímka: wikimedia commons/Vilimek

Jednou z mála básní, kde sa mihne ženská postava, je napríklad selanka Kráska, no básnik ju bližšie nedetailizuje, je len akousi efemérnou bytosťou. V Kráske Ján Hollý rieši skôr protiklad života na vidieku a v meste, pričom kráska symbolizuje pýchu mestský životný štýl, vzdialený hodnotám pastierskeho vidieckeho života.

Pozoruhodnou stvárnenou ženskou postavou v Hollého diele je Ojda z eposu Svatopluk. Je tu zobrazená ako matka hrdinu, ktorý zahynul v boji proti nepriateľom.

Napriek tomu, že ide len o epizodickú postavu, spoluvytvára sugestívnu scénu, v ktorej Ojda narieka nad mŕtvym synom. Štylizácia náreku je ovplyvnená antickými predlohami, no niektoré momenty však pôsobia ako paralela k príbehu Panny Márie, ktorá rovnako stratila svojho syna. 

Bol Ján Hollý viac kňazom alebo literátom? 
Myslím, že to uňho bolo vo vzájomnej symbióze.

Ako básnik sa neraz venoval aj náboženským témam. Napríklad záver cyklu idylických básní – selaniek, tvoria tri texty (Miloslav, Vitoslav a Spasitel) venované vianočnej téme Kristovho narodenia, čím nadviazal na bohatú tradíciu kresťanských kolied a pastorel.

V epose Cirillo-Metodiada zasa nájdeme viaceré pasáže, ktoré sú komponované ako tradičné kázne  viacero básní venoval svojim priateľom – kňazom a významným cirkevným predstaviteľom. Naplno sa táto symbióza kňaza a básnika  ukázalaprejavila na sklonku jeho života, keď koncipoval Katolícki spevňík.

Bol Hollého Katolíckí spevňík prvý svojho druhu u nás? 
Bol to prvý spevník v bernolákovskej slovenčine.

Pri jeho písaní sa Ján Hollý nevyhol istým „technickým“ problémom. Vieme, že po celý život preferoval zložitý klasicistický časomernýmý verš, v ktorom sa pokúsil napísať aj tento súbor duchovných piesní.

Zložitosť jeho básnického jazyka sa ukázala ako problém pri zhudobnení týchto piesní, preto ich Ján Hollý nanovo prepracoval do spevnej a rýmovanej podoby, ktorá už nebola prekážkou k ich zhudobneniu.

Preto máme Hollého Katolíckí spevňík v dvoch verziách.

V roku 1829 vyhorela Jánovi Hollému fara v Maduniciach, kde pôsobil od roku 1814. Neskôr, v roku 1843, vyhoreli celé Madunice. Vtedy prišiel už o celý majetok a čiastočne aj o zrak. Ako tieto straty znášal?
Bola to preňho veľká rana. Madunice vyhoreli niekoľkrát; druhý požiar, ktorý ste spomínali, bol najtragickejší. Z tohto nešťastia sa už nespamätal; zanechalo na ňom veľké psychické i fyzické veľké stopy.

Paradoxné je, že sa to práve v čase, keď postupne vychádzalo jeho súborné dielo. 

Táto udalosť Jána Hollého prinútila definitívne riešiť svoju životnú situáciu. Dozrelo v ňom rozhodnutie odísť z Maduníc a utiahnuť sa do dediny Dobrá Voda.

Prečo práve tam? 
Mal rôzne ponuky, napríklad Martin Hamuljak ho volal do Budína, ktorý bol v tých časoch významným centrom mladobernolákovského hnutia. Metské prostredie však bolo Jánovi Hollému cudzie. Ako dedinský človek, ktorý celý život prežil v malej obci, by sa tam na staré kolená sotva cítil dobre. Preto prijal ponuku ísť na Dobrú Vodu k svojmu priateľovi a spolužiakovi Martinovi Lackovičovi. 

Viedol tu pokojný život, postupne sa vyrovnával so svojou tragédiou, no čoraz viac ho trápilo zdravie. 

Čo mu v tom období bolo útechou? 
Básnická tvorba a svet poézie, do ktorého rád unikal. Práve v období pobytu na Dobrej Vode vzniká Katolíckí spevňík, ktorý bol bodkou za jeho literárnym aj kňazským životom. 

Práve na Dobrú Vodu vybrali za Jánom Hollým prišli Štúr, Hurban a Hodža, aby „požehnal“ ich myšlienke uzákonenia novej formy slovenčiny. Ján Hollý tak skutočne spravil. Do konca života však sám písal v bernolákovčine. Ako to chápať?
Túto návštevu môžeme vnímať nielen ako mýtické či symbolické „požehnanie“ nového spisovného jazyka, ale aj ako symbol generačnej výmeny v našej literatúre, ktorá sa odohrávala práve na prelome 30. a 40. rokov 19. storočia.

"Madunice vyhoreli niekoľkrát; druhý požiar bol najtragickejší. Z tohto nešťastia sa už nespamätal; zanechalo na ňom veľké psychické i fyzické veľké stopy. " 

Je pravdou, že Hollý 17. júla 1843 naozaj prijal túto trojicu romantikov, hoci chceli ísť inou cestou, akou šiel on a ich rozhodnutie akceptoval. Sám však ostal až do konca života verný bernolákovčine - básnický vrchol mal za sebou a všetko, čo dovtedy napísal, bolo práve v bernolákovskej slovenčine.

Dá sa povedať, že to od neho bolo aj isté gesto pokory, keď odobril novú verziu slovenčiny? Najmä ak uvážime, že Ľudovít Štúr mal v tom čase len 28 rokov, navyše silneli tlaky na jeho odstránenie z lýcea, kde učil?
Vieme, že naša literatúra a kultúrny život boli v tom čase dvojkoľajné. Bola tu generácia katolíckych bernolákovcov, ktorá používala bernolákovskú slovenčinu, ale aj evanjelici, ktorí systematicky používali češtinu.

Napriek tomu, že sa tieto dva jazykové tábory vzájomne rešpektovali, zostávala táto „dvojkoľajnosť“ dlhodobo neudržateľná a javila sa ako prekážka k hlbšej integrácii.

Práve Ľudovít Štúr si uvedomil, že táto dvojkoľajnosť musí byť prekonaná novým integrujúcim činiteľom, ktorým sa napokon stala nová podoba národného jazyka, vychádzajúca z kultúrnej stredoslovenčiny.

Neprišlo to však hneď a ľahko. 

Aké boli vzťahy Jána Hollého a Štúrovcov? 
Mladá generácia, ktorá vtedy vstupovala do literárneho života, mala vo veľkej úcte Jána Hollého. Bol pre nich bardom slovenskej poézie a básnickým vzorom.

Keby sme sledovali literárne začiatky viacerých romantikov, často Jána Hollého napodobňovali. Napríklad Michal Miloslav Hodža v roku 1836 v almanachu Plody uverejnil epos Meč křivdy. V rovine verzologickej však už ide iným smerom.

Mladí romantici Hollému venovali aj niekoľko básní a vydanie tretieho ročníka almanachu Nitra v roku 1846. 

Ľudovít Štúr mal vraj v obľube Hollého diela. Tiež prišiel (napriek policajnému dohľadu) na odhalenie pomníka Jána Hollého, dokonca mu vytvoril epitaf. Bral ho Štúr len ako literárny vzor, alebo si z neho bral príklad aj do spoločenskéko života? 
Boli to odlišné nátury.

Ján Hollý bol skôr introvertne orientovaný a hľadal útechu v samote a intimite svojej fary. Miloval prírodu a jej zákutia, najmä povestný košatý dub, pod ktorým rád tvoril, a hájik Mlíč, kde čerpal životodárnu a tvorivú energiu.

Ľudovít Štúr bol, naopak, skôr spoločensky aktívny človek,  pohyboval sa aj vo vyšších spoločenských kruhoch. Bol predsa poslancom uhorského snemu; agilný ako novinár, spisovateľ aj politik.

Miloslav Vojtech patrí medzi odborníkov na dejiny slovenskej literatúry 19. storočia. Snímka: Erika Litváková 

Ľudovít Štúr a celé jeho generácia Jána Hollého obdivovali najmä ako básnika. Predstavu o úcte, ktorú k nemu táto generácia prechovávala,  možno urobiť napríklad z literárno-historickej eseje Jozefa Miloslava Hurbana Slovensko a jeho život literárny.

Odkaz Jána Hollého neskončil romantizmom. Je pravdou, že ovplyvnil napríklad aj Pavla Országha Hviezdoslava? 
Vo vzťahu Jána Hollého a Pavla Országha Hviezdoslava je niečo symbolické – a to rok 1849. V tomto roku zomrel jeden z najväčších básnikov slovenského klasicizmu a narodil sa ďalší veľký básnik 19. storočia - Hviezdoslav.

A čo ich spája? Predovšetkým artistnosť ich básnického výrazu, prejavujúca sa príklonom ku klasickej básnickej tradícii či dôraz na dokonalosť básnickej formy a vycibrenosť literárneho jazyka. 

Ak by sme prínos Jána Hollého do slovenskej kultúry a literatúry mali zhrnúť do jednej vety, ako by tá veta vyzerala? 
Je to básnik, ktorý dobudoval žánrový systém slovenského básnického klasicizmu a ako prvý uviedol do našej literatúry také zasádné žánre ako epos, óda a elégia. 

A dá sa čítať aj dnes? 
Určite áno, ale treba k nemu pristupovať s istou empatiou a pochopením. Na čítanie jeho textov  musíme mať istú predprípravu.

Jeho texty sa nedajú čítať ako detektívka pred spaním, ale vyžadujú si skúseného čitateľa, ktorý vie pochopiť fakt, že Hollého dielo je neoddeliteľné od kontextu, v ktorom vzniklo – je zrkadlom doby a  najmä umeleckých zápasov toho obdobia.