Príbeh ako z rozprávky, ale nie je sladký

Román Svätý Mikuláš z Flüe (Spolok svätého Vojtecha, 2019) nás prenesie do doby, ktorá bola ťažká, do života rodiny, ktorá bola svätá, a do myslí a sŕdc dvoch manželov, ktorí v jednej chvíli museli spraviť najťažšie rozhodnutie svojho života. 
Mária Bilá 01.06.2019
Príbeh ako z rozprávky, ale nie je sladký

Dorota sa musela s rozhodnutím muža vyrovnať, keď čakala desiate dieťa. Ilustračná snímka: unsplash/Mateus Campos Felipe

Mohol (by) to byť inšpirujúci príbeh podľa skutočných udalostí v štýle Zélie a Ľudovíta Martinovcov – príbeh o manželskej láske, ktorá v sebe nesie punc svätosti. 

Aj v tomto príbehu sa totiž stretávajú dvaja ľudia, ktorí celým srdcom milujú Boha, a vďaka tomu sú schopní milovať aj seba navzájom. 

Mikuláš je pracovitý a zbožný sedliak, a hoci nevie písať ani čítať, všetci si ho vážia pre jeho múdrosť, ktorá v jeho prípade ide ruka v ruke so zásadovosťou a odvahou.

Je to muž do poľa aj do boja – ak milovanú zem neobrába, tak ju statočne bráni počas viacerých vojen, ktorých sa musí zúčastniť. Ani vtedy však nezabúda na svoje zásady a často je on tým, vďaka ktorému sa všetci okolo nezvlčia. Muž modlitby, muž askézy, muž činorodej a praktickej lásky k ľuďom okolo seba. 

A potom Dorota. Nežná, jemná, krásna – vnútri aj navonok. Do koča, do voza – do manželstva. Mladá žena, do ktorej (srdca) sa Mikuláš hneď zamiluje. A keď ju spozná(va) bližšie, je si istý – ona má byť jeho manželkou. 

Príbeh a dvojica ako z rozprávky – a predsa čitateľ tuší, že všetko nebude sladké a jasné ako v úvode románu. 

Samotár a chápajúca žena
Mikuláš má rád samotu - modliť a postiť sa mimo civilizácie dokáže celé hodiny, dokonca dni. Jeho túžba spájať sa s Bohom je odmlada taká veľká, že rozhodnutie oženiť sa prekvapí skoro každého, kto ho pozná. 

Aj on, aj Dorota však veria, že manželstvo a svätosť (v 15. storočí, keď žili, bola podľa dobovej mienky „rezervovaná“ skôr celibátnikom) sú zlučiteľné. A desiatky stránok románu dokumentujúcich ich život čitateľovi dokazujú, že áno.

Takto vyzerá obálka knihy Svätý Mikuláš z Flüe. Snímka: reprofoto archívSpolok svätého Vojtecha 

Vzťah Mikuláša a Doroty pôsobí často až idylicky – niekoho to môže inšpirovať, niekoho skôr iritovať. 

Po dvadsiatich rokoch manželstva a desiatich deťoch však Mikuláš cíti nezvyčajné volanie – odísť. Pustovníčiť. Úplne sa odovzdať Bohu. 

Jeho túžba sa nestretá s pochopením – aj sám Mikuláš má čo robiť, aby ju pochopil a spracoval. A predsa je Dorota (ktorá má najväčšie právo nárokovať si ho a ktorú jeho voľba najviac zraňuje) tou, ktorá mu dá súhlas odísť; tá, ktorá ostáva doma s kŕdľom detí (najmladšie nemá ani rok), vystavená samote, bolesti, klebetám.

Inšpirovať sa, nie napodobňovať
Keď Mikuláš odchádza, stáva sa z neho pustovník, ktorý žil 19 rokov bez jedla, iba z Eucharistie. Muž, ktorého chodili navštevovať mnohí ľudia (vrátane tých najvplyvnejších), aby prosili o modlitbu či radu. Muž, ktorý už za života mal povesť svätosti. 

Čitateľ(ka) sa možno bude pýtať, prečo bola nutná táto obeta; prečo si Boh nevybral iného. Zaujímavejšie však možno bude všímať si „ako“. Ako sa Mikuláš aj Dorota správali, ako sa vedeli obetovať, ako sa snažili hľadať zmysel a Božiu vôľu i tam, kde by ju iný nevidel. 

Na románe cítiť, že ho písala žena. Navyše žena, ktorá od mladosti žila v manželstve a vychovala šesť detí. Autorke sa darí vcítiť do Dorotinho rozpoloženia v rôznych fázach jej života s Mikulášom.

Darí sa jej vykresliť Dorotu tak, že čitateľ ju bude považovať za minimálne takú svätú, ako jej oficiálne kanonizovaného manžela. 

Mohol (by) to byť inšpirujúci príbeh – a svojim spôsobom aj je; ak pripustíme, že inšpirácia neznamená nutne napodobňovanie. A že viac ako formou (odchod od rodiny) by sme sa v tomto prípade mohli inšpirovať obsahom (dôkladné rozlišovanie, konkrétne prejavy lásky a úcty) života týchto neobyčajných manželov.