Umlčaný autor v zakliatej krajine

Zo snahy vedecky uchopiť niečo také esenciálne, ako je poézia a zvlášť, keď je spirituálna, sa môže vytratiť čitateľský zážitok. Pri čítaní knižky Edity Príhodovej Spievam, lebo milujem... sa však objavuje chuť a túžba objavovať básne Janka Silana (1914 - 1984).
Daniel Hevier ml. 12.12.2020
Umlčaný autor v zakliatej krajine

Básnik Janko Silan, vlastným menom Ján Ďurka (24. november 1914 - 16. máj 1984). Snímka: Slovenská národná knižnica - Literárny archív

Jeden z najvýraznejších tvorcov nášho literárneho života bol dlhé roky prehliadaný. Zámerne. Hlavným dôvodom bola jeho teologická činnosť, po skoncovaní s totalitným režimom zase príliš veľa matérie a rozčesaných pohľadov, záujmov a taktiež príchod nových autorov.

Vďaka editorskej činnosti Júliusa Pašteku bol súborným vydaním diela Janka Silana splatený dlh voči čitateľom. Najnovšou monografiou Spievam, lebo milujem... Život a dielo Janka Silana uhradila literárna obec záväzok voči samotnému spisovateľovi.

Napísala ju literárna historička katolíckej moderny a teologička Edita Príhodová, ktorá sa taktiež zaslúžila o edičné naplnenie niektorých básnikových básní.

Duchovný autor

Hneď na začiatku treba poznamenať problematickosť umiestnenia Janka Silana do rozličných literárnych skupín, voči ktorým sa on sám vymedzoval s odôvodnením, že ho s kolegami spája iba to, že je duchovným autorom.

A to aj napriek tomu, že už v seminári založil literárnu skupinu Piráti krásy a s mnohými predstaviteľmi katolíckej moderny udržiaval priateľské vzťahy. Inak sú pocity osamelosti esenciálnym predmetom v mnohých básňach Janka Silana, v meniacich sa intervaloch.

Obdiv Edity Príhodovej k Silanovmu dielu sa začal už na vysokej škole, ktorú napokon absolvovala dizertáciou Spirituálny diskurz v tvorbe Janka Silana. Teraz sa k tejto práci po niekoľkých rokoch vrátila, aby ju prepracovala a rozšírila o ďalšie poznatky.

Podľa jej slov v nej pretrvával pocit podlžnosti aj presvedčenie, že jeho poézia má potenciál osloviť i dnešného čitateľa. Prehovára k nim bohoslovec opisujúci pozemské aj mystické zážitky prostredníctvom súčasného jazyka.

Autorka monografie v ich výstavbe vidí skôr postup intuitívneho narábania s obsahom než premyslenú formu a koncepciu. Veď aj samotný Janko Silan vo svojich zbierkach, ktoré nazýval duchovnými lyrickými denníkmi, odkazuje čitateľom a de facto aj literárnej kritike, že ho nezaujíma kategorizovanie umeleckého diela.

Autentickosť básnického prejavu prirovnáva k ľudovej piesni, keď sa pýta: „A ktože by vedel rozlíšiť, keď už pieseň pekne znie, aký má program, a či ho vôbec má? Spievam, lebo milujem.“

Motív duchovného spevu

Janko Silan ide v tomto poznaní ešte ďalej, keď tvrdí, že to, čo majú všetky svetové náboženstvá spoločné, je motív duchovného spevu, a preto neprekvapí, keď sa do jeho žalmov dostane hinduistická mantra.

Vedeckým poznaním sa autorka snaží dešifrovať silu vyvierajúcu z veršov Janka Silana, ktorá je podľa nej zachytená v kontrastnej línii básnikovho prístupu k ranám osudu – počiatočné topenie sa v ľútosti vlastného hendikepu (slabý zrak) a jeho následné prijatie (vnútorný zrak).

A do toho sa vnáša básnikov silný vzdor voči okolitému svetu a najmä odpor voči totalite, ktorý Edita Príhodová pomenováva ako význam pokory v jej nepokorenosti.

Jedna z najväčších obludností bývalého režimu spočívala vo vystavení všetkých nespokojencov verejnému pranierovaniu a nenávisti ich kolegov, v tomto prípade spisovateľov sformovaných v spisovateľských zväzoch. Paradoxne práve individuálnosť Janka Silana mu pomáhala prežiť v takejto spoločnosti.

Spisovateľovo potlačenie individuálnosti je vo viacerých jeho výrokoch aj priamo v skutkoch a činoch.

Zvolanie na jednom zo stretnutí spisovateľskej obce – „ak by som tu nemal mať miesto ako katolícky spisovateľ, nechcem tu mať nijaké miesto“ – dalo jasnú podporu jeho kolegom z katolíckej moderny, ku ktorým sa prihlásil viac s morálnou povinnosťou než s obdobnou intenciou ideového obsahu.

Doba, v ktorej Janko Silan žil a tvoril, nepriala duchovnej tvorbe ani slobodnému rozletu v akejkoľvek podobe.

Autorka to rozoberá v celej publikácii, hoci najzreteľnejšie v posledných dvoch kapitolách príznačne nazvaných Básnik vo vnútornom exileČas zmarených nádejí, v ktorých si všíma stranícku líniu pri formovaní kultúrnej politiky – dogmatizáciu, prenasledovanie, perzekúcie a postupnú ateizáciu spoločnosti.

S tým súviselo umlčanie Janka Silana a katolíckych autorov, no prípad Janko Silan je zvlášť zaujímavý v premene jeho prijatia v slovenskej literatúre – od ignorovania, verejného umlčania až k jeho prelomeniu a opatrnému rehabilitovaniu.

To všetko je zaznamenané medzi riadkami v rozobratom diele, v ktorom autorka postupuje chronologicky, vďaka čomu rozčlenila Silanovo hľadanie básnickej aj osobnej identity v jeho chápaní znakovosti jazyka a sveta.

Nachádzal to v prežitých skúsenostiach aj v literatúre, v čom literárna kritika nachádza paralelu s jeho obľúbeným autorom Rainerom Mariom Rilkem v porovnaní ich vitalistických aj pesimistických tendencií.

Práve cez toto spojenie mohol Janko Silan vyjadriť spiritualitu moderným spôsobom, ktorú autorka dešifruje sémanticky – výkladom básní v zachytení ich estetických, spirituálnych, občianskych hodnôt.

Duchovné povzbudenie

Duchovné povzbudenie sa stalo motívom viacerých mysliteľov, vizionárov, prorokov, ako aj osobností pôsobiacich mimo hlavného diania. Janko Silan bol izolovaný na svojej farnosti, obdobne ako pred ním Samuel Hroboň, Ján Lajčiak a mnoho ďalších teologických autorov.

Aj on si mohol vybrať medzi mlčaním a spievaním – rozhodol sa orodovať a šíriť svoje poznanie. Podľa autorky však neprestal byť človekom, ktorý hľadá a nachádza taký duchovný svet, v ktorom by prirodzený svet nemal negatívne hodnotové znamienko.

Janko Silan neustále pripomínal, že ak chcete prežiť duchovné rozpätie jeho poézie a naplno sa do nej vcítiť, nemožno ju oddeliť od poznania viery, o ktorej hovoril, že je najväčšou inšpiráciou v umeleckej tvorbe.