Vitajte na fronte

Dvaja muži, jeden rozkaz, jeden pochod – jeden záber. Nepretržitý. Aspoň to tak vyzerá.

V strižni to musela byť výzva nastrihať materiál tak, aby žiaden strih nebolo vidieť. Skvelý nápad – a zároveň veľké plus aj mínus filmu 1917.

Plus – lebo Oscary za kameru a vizuálne efekty (oprávnené).

Plus – lebo v budúcich knižných anotáciách o najlepších či najoriginálnejších filmoch či vo fanúšikovských zoznamoch typu „100 filmov, ktoré musíte vidieť, kým umriete“ bude už len vďaka tomuto netradičnému postupu 1917 zaiste figurovať.

Plus aj mínus - divák môže byť touto nepretržite pôsobiacou kamerovou jazdou tak fascinovaný, že forma ho bude zaujímať viac ako obsah.

Mínus – tá forma je naozaj zaujímavejšia. 

Zažijú skoro všetko
Natočiť v roku 2019 film o udalostiach roku 1917 je tak trochu riziko už len preto, lebo o prvej svetovej vojne bolo povedané (a natočené) ak nie všetko, tak aspoň mnoho.

Život vojakov je originálny možno v detailoch, no nie vcelku – každému príbehu ponúka cca tie isté ingrediencie, z ktorých sa dá síce zakaždým vykúzliť niečo trochu, no nie diametrálne iné.

A pozerať na stú variáciu príbehu, ktorý je nám už akosi povedomý – to skrátka zvládne a chce možno nadšenec konkrétnej historickej epochy, ale nie bežný divák. 

1917 je v tomto kontexte repete motívov, ktoré poznáme už z iných filmov, iných kníh, iných príbehov. Výhodou je, že tu sú nám zobrazené naozaj dychberúco.

Autori sa pohrali s každým detailom; a možno aj vďaka už toľko ospevovanej kamere (Roger Deakins) má divák pocit, že s hlavným duom putuje tiež.

Ozaj, to putovanie - Schofield (George MacKay) a Blake (Dean-Charles Chapman) dostanú úlohu doručiť správu, ktorá môže zabrániť zbytočnému zmareniu stovky životov. Keďže medzi ohrozenými je aj Blakeov brat, motivácia splniť naoko nesplniteľný rozkaz je vskutku zosobnená.

Na svojej ceste za splnením rozkazu stretávajú a zažívajú skoro všetko, čo sa v súvislosti s frontovým životom opakovane pripomína. Rozkladajúce sa mŕtvoly vojakov, zdevastovaná príroda i budovy, nekonečné zákopy, územie nikoho, granátová pasca, bombardéry, okupované mesto...

Všetko pôsobí autenticky, akoby sa pred vami vizualizovali stránky dejepisných učebníc.

Na hlavných hrdinov však počas ich niekoľkohodinovej jazdy číha toľko nebezpečenstiev, ktoré dokážu prekonať s kondičkou superhrdinov, nie hladných, smädných a vysilených vojakov, až môže mať divák po čase pocit, že viac ako film mu dej pripomína počítačovú hru – a že menej (hrdinstva, dramatických situácií, strieľačiek, život ohrozujúcich výziev) by možno vydolovalo viac.

Emócií, zúčasnenosti, dôveryhodnosti. 

Zrkadlo našim voľbám
Filmy, ktorých dejové gro tvorí putovanie, sa zrejme nevyhnú hľadaniu paralel so životom, životnou cestou.

Schofield a Blake nie sú Frodo so spoločníkmi, jadro kresťanského diváka sa však i tak môže kochať zábermi, ktorých mottom by pokojne mohlo byť biblické „nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15, 13).

Bezbrehá ľudskosť vynikajúca v kontexte bezbrehej krutosti (a ľahostajnosti, rezignácie či cynizmu) je poučná aj pre človeka dnešnej doby.

Čeliť napríklad dileme, či vytiahnuť z horiaceho lietadla vojaka nepriateľskej armády väčšina z nás – dúfajme – zrejme nebude; v našich vlastných každodenných bojoch však máme kopec vlastných, i keď zrejme menej dramaticky pôsobiacich výziev. 

V tomto zmysle môže byť 1917 – respektíve voľby hrdinov v ňom – určitým (spovedným) zrkadlom naším voľbám. A možno aj vzorom. Hoci (a to je vlastne na filme pekné a uveriteľné) obaja sú ľudia s chybami, pochybnosťami, pochybeniami. Aj napriek nim však z nich razí ľudskosť, snaha o ňu. 

Ak ste precitlivený alebo, naopak, znecitlivený, na 1917 radšej nechoďte. Pre citlivých to bude emočný šok, pre necitlivých nuda. Ale pre tých kdesi medzi to má poteciál na zaujímavý zážitok.

A azda nielen vďaka forme.