Aby plamienok viery nevyhasol

Otec François pôsobí na juhu Francúzska vo farnosti Notre-Dame de l’Avance v gaskonskom mestečku Casteljaloux. Podľa neho bude mať Cirkev vo Francúzsku pravdepodobne problém s duchovnými povolaniami. Francúzsky klérus starne a rapídne narastá podiel zahraničných misionárov. Len pre ilustráciu, otec François spravuje sám 37 kostolov.

Konžský kňaz pocítil duchovné povolanie už na základnej škole a stredoškolské štúdiá absolvoval v malom seminári. Za kňaza bol vysvätený v roku 1993. Má deväť súrodencov, traja z nich sú kňazi. Teší sa, že všetci členovia jeho širšej rodiny sú dnes praktizujúci kresťania. Pred tromi rokmi ho biskup vyslal na trojročné misie do Francúzska.

CHLADNÁ EURÓPA

Pre Afričana nie je život v Európe ľahký. Ani novšie auto či pravidelná, lepšia strava na fare nedokáže nahradiť ľudskosť a vrúcnosť vzťahov v Afrike. Na starom kontinente vládne pol roka zima a ľudia sa klíme prispôsobili. Nežijú na ulici ako v Afrike, ale zatvorení vo svojich domoch. Vzťahy sú pomerne chladné, často aj v rámci rodín. A starý kontinent je naozaj starý. Zazrieť dieťa je vzácnosť.

Otec François objasňuje: „Väčšinu afrických kňazov, ktorí sú na misiách v Európe, vybrali miestni biskupi. Nerozhodli sa teda sami. Pravda však je, že pre niektorých našich kňazov je motiváciou aj vyššia ekonomická úroveň života, to nemôžem poprieť. V Afrike je bieda, kňaz tam nemá plat, žije zo dňa na deň a v niektorých dedinkách sú ľudia takí chudobní, že nemajú takmer nič, čo by mohli dať ešte aj kňazovi.“

PRIŠLI AJ ATEISTI

Bohoslužby vo Francúzsku sú podľa otca Françoisa úplne iné: „Cirkev v Kongu je živá, kostoly sú plné. Vo Francúzsku sú to viac-menej starší ľudia, ktorí praktizujú vieru. Vďaka Bohu aj za ich prítomnosť. Tí, čo prichádzajú do kostola vo Francúzsku, sú naozaj presvedčení veriaci a prichádzajú preto, že veria.“ To otca Françoisa napĺňa odhodlaním pokračovať ďalej.

Vo Francúzsku oslavoval aj 30. výročie kňazskej vysviacky. Do kostola prišli aj mnohí starostovia z okolitých dedín a mestečiek. „Títo volení zástupcovia ľudu prišli, aby ma podporili v kňazskej službe. Veriaci mi hovorili, že určite neprídu, že sú to ateisti a netreba ich ani pozývať. No prišli, naozaj ma to dojalo.“

Preto aj súhlasil s návrhom svojho biskupa z Konga, aby si trojročnú zmluvu predĺžil o ďalšie tri roky. „Ale potom sa chcem už určite vrátiť do svojej diecézy, kde ma potrebujú a čakajú na mňa. Prišiel som sem len dočasne pomôcť kresťanom vo Francúzsku, ktorí nemajú kňazov,“ objasňuje svoju motiváciu.

NA VEĽKEJ FARE SÁM

V Afrike žijú kňazi na farách v komunite – dvaja, traja, šiesti. Otec François ťažko znáša, že je na veľkej fare sám. Až to je niekedy, hlavne v zime, strašidelné. „Nie sme pustovníci, ale keďže tu nie sú povolania, je to, žiaľ, tak. Pre mňa osobne je to prvý raz, čo som na fare sám. Našťastie mám Ježiša a modlitbu a tiež sme veľmi zaneprázdnení, ale bolo by lepšie žiť v komunite. Tu sú kňazi odsúdení na to, že musia žiť sami.“

Za výzvu považuje dať ešte väčšiu dynamiku tomu, čo v Cirkvi vo Francúzsku stále existuje. „Dávam si záležať na tom, aby svätá omša bola živá a radostná, snažím sa priniesť trochu našej africkej dynamiky a ľudia to vedia oceniť, páči sa im to.“

Povzbudiť sa usiluje aj kázňami. „Chcem, aby každé stretnutie s ľuďmi slúžilo na odovzdanie radostného posolstva evanjelia, aby sa ľudia nevrátili domov smutní, ale naplnení nádejou. Moja túžba je navracať vieru aj tým, ktorí už neveria, a je ich dosť. A chcem byť aj pri tých, čo ešte veria, aby v nich plamienok viery nevyhasol.“