Aj ja sa stanem umuzungu

Karamelové oplátky

V skrinke som mal odložené karamelové vafle, ktoré som kúpil minulý mesiac v Kigali, a chcel som ich ponúknuť. Tento druh sladkosti je v Rwande úzky profil, ktorý je možné dostať len v hlavnom meste, a aj to nie počas celého roka.

S deťmi dávame so smiechom takýmto sladkostiam sympatický prívlastok v rwandskom jazyku: z’abazungu, čo znamená „od bielych ľudí“, v zmysle „made in biele tváre“. Rwandské slovo abazungu znamená „bieli ľudia“, kým jednotné číslo „biely človek, beloch“ sa povie umuzungu. V našom vnímaní má toto označenie, ktoré používame s deťmi, pozitívny a priateľský význam.

„Viete, nad čím premýšľam?“ pýtam sa detí s úsmevom a chuťou požartovať. „Nie,“ odpovedajú. „Mám tu v skrinke keksy, rád by som vám z nich dal, ale vy také nemáte radi, sú to keksy z’abazungu,“ figliarsky im vravím. Počas rozhovoru zo skrinky vyťahujem karamelové vafle.

„My zbožňujeme keksy z’abazungu,“ reagujú deti a všetky veselo pribehnú k stolu. „Vy to len tak hovoríte, ale napríklad Grace ich nemá rada,“ pokračujem v žartovnom tóne. „Mám ich rada,“ rýchlo reaguje deväťročná Grace.

Otvorím balenie karamelových oplátok, pôvodom z Holandska, a podám z nich mojim štyrom hosťom. Každý ochutná lahôdku a vyjadruje obdiv nad delikatesou „made in bieli ľudia“. Nato sa ma Manzi pýta: „Takéto keksy ste jedli, aby ste sa stali bielymi ľuďmi?“

Tak ma táto otázka rozosmiala, že som dal bokom vysvetľovanie o pôvode rasovej rozličnosti, ktoré by sa v rámci výchovy možno pri podobnej situácii hodilo, a s úsmevom Manzimu prikývnem. On mi na to odvetí: „Aj ja sa stanem umuzungu.“

Všetci ostatní sme sa s chuťou zasmiali, a keďže už svoju oplátku dojedali, ponúkol som im ďalšiu. Ach, tá detská fantázia! Vie ozaj rozveseliť.

Hovoriť alebo mlčať?

Podvečer som navštívil v nemocnici Madeleine, dievča z nášho centra, ktoré tam bolo hospitalizované. Keď som odtiaľ odchádzal, uprostred nemocničného nádvoria, ktoré slúži ako parkovisko, som si všimol policajný pikap, na ktorom boli spútané dve ženy. Stmievalo sa, a tak som ich dobre nevidel.

Na druhý deň mi naša sociálna pracovníčka povedala, že včera poobede polícia zobrala Kerryho mamu. Usvedčili ju z vážneho zločinu. Keďže Nyanza nie je žiadna metropola, bolo mi jasné, že jedna z tých dvoch žien, ktoré som deň predtým videl v nemocnici s políciou, bola Kerryho mama. Nebolo potrebné konzultovať trestný zákon, aby sme so sociálnou pracovníčkou pochopili, že to, čo urobila, ju bude stáť niekoľko rokov väzenia.

Kerry je jedenásťročný chlapec, ktorý do Centra sv. Antona prišiel minulý rok. Je milý, spoločenský, rád chodí do školy a záleží mu na nej. Tiež hrá veľmi rád futbal a vidno, že mu to ide. Keď sme sa dozvedeli túto nepríjemnú správu, so sociálnou pracovníčkou sme sa spoločne zamýšľali, ako to Kerrymu povedať, a či mu to vôbec hovoriť.

Zhodli sme sa, že mu to oznámime, no hľadali sme vhodnú príležitosť. V takejto delikátnej situácii nie je ľahké nájsť ten „správny moment“, ak vôbec taký existuje. Prešiel prvý týždeň, prešiel druhý týždeň a nám sa stále zdalo, že nenastala vhodná chvíľa, aby sme povedali Kerrymu o jeho mame.

V treťom týždni, keď sa na obed Kerry vracal zo školy, prišiel ku mne do kancelárie. Pozdravil ma a skormútene sa predo mňa postavil. Z jeho výrazu tváre som hneď postrehol, že sa niečo udialo, a aj som tušil čo. „Čo máš nové?“ pýtam sa ho. Chvíľku mlčal a odpovedal: „Moju mamu zatkli,“ a vtom sa rozplakal.

Pomyslel som si: „Ach... chvíľa, na ktorú sme čakali, nás predbehla.“ Sklonil som hlavu a tiež som sa rozslzil. Čo povedať? Povedať vôbec niečo?

Spomenul som si na slová nebohého dona Tonina Bellu, talianskeho biskupa, ktorými sa raz prihovoril ľuďom trpiacim na tele: „Pred tými, ktorí trpia ako vy, najvhodnejším postojom sa zdá mlčanie. Ale aj mlčanie by mohlo byť zle vysvetlené, či už ako znak rozpačitosti, alebo ako pokus o potlačenie problému.

Preto s veľkou opatrnosťou, no predsa len stojí za to o vašom trápení rozprávať, prosiac vás o prepáčenie za každé slovo navyše.“

Po chvíli tichého slzenia som chlapcovi povedal: „Kerry, spôsob, akým mame môžeme teraz pomôcť, je modliť sa za ňu. Budeme sa za ňu intenzívne modliť. Zvlášť tvoja modlitba je v tejto situácii veľmi mocná. A len čo bude možné ju ísť navštíviť, pôjdeme.“

Prikývnutím mi Kerry vyjadril svoj súhlas. Dal som mu cukrík a vyprevadil ho. Nemám moc zvrátiť to, čo sa stalo. Byť chlapcovi nablízku a svojou prítomnosťou ho uisťovať, že nie je sám, že túto jeho bolesť úprimne zdieľam – to je to, čo môžem urobiť a aj robím.