Biznis vymenil za misie

Georges Delrieu hovorí, že na prácu, ktorú teraz robí, nebol pripravený. Celý život pôsobil ako manažér vo veľkých spoločnostiach, a keď dostal ponuku výkonne viesť Pápežské misijné diela, zaváhal.

„Pane, rozhodni ty,“ povedal som. „A on rozhodol. Som veľmi rád, lebo to, čo robím, mi dáva zmysel, a to aj keď sa pozerám späť. Vidím všetky milosti a príležitosti, ktoré mi dal Pán v minulosti, a teraz to všetko môžem využiť.“

HLAS ODSTRČENÝCH

S misijným aspektom sa v živote stretol viackrát. Keď bol mladý, navštívil Južnú Afriku, a to práve v čase apartheidu. „Bolo to naozaj ťažké obdobie. Raz ma jeden biely muž zbil iba preto, že som bol oblečený ako miestni Afričania. Na vtedajšie pomery to bolo niečo nepredstaviteľné.“

Vysvetľuje, že v tom čase hrávali bieli futbal proti čiernym, v  továrňach boli vyhradené jedálne pre bielych a pre čiernych. „Napriek tomu som chodieval na obed s čiernymi kolegami, aby som ukázal, že na nich nie je nič zlé, že sú to ľudské bytosti. Zrazu som zistil, že miestni ľudia sa ku mne správajú inak. Stal som sa ich hlasom.“

FENOMÉN PAULÍNA

Ďalšiu zaujímavú skúsenosť zažil v škole, v ktorej sa vyučovala francúzština pre cudzincov. „Stretol som tam mnoho misionárov z celého sveta, prichádzali do Francúzska, aby sa naučili jazyk.“ Pre Georgea bolo zaujímavé sledovať, ako k nim prichádzajú ľudia, ktorí nevedia nič o Francúzsku a ani slovo po francúzsky. „Napriek tomu sme žili ako jedna komunita a bola to pre mňa úžasná škola.“

Za mimoriadny misijný fenomén považuje Paulínu Jaricotovú, zakladateľku Pápežských misijných diel. „Keď v roku 1862 zomrela, fungovala vďaka nej sieť s dvomi miliónmi ľudí, a to bez sociálnych sietí a internetu. Títo ľudia sa každý týždeň spoločne modlili a dávali almužnu. Vo Francúzsku máme v súčasnosti okolo 300-tisíc podporovateľov misií. Oproti Paulíne sme aj s dnešnými technológiami úplní amatéri. Mali by sme sa pýtať, kde robíme chybu,“ smeje sa.

NÁDEJ V MLADÝCH KRESŤANOCH

Napriek tomu, že sa Francúzsko, ktoré trpí nedostatkom kňazov i duchovných povolaní, stáva pomaly misijným územím, skúsený manažér to nevníma skepticky. Pozerá sa na potenciál, ktorý je v mladých kresťanoch. „V nedeľu môžete v kostole vidieť dve skupiny ľudí – starých ľudí, ktorí majú okolo 80 rokov a patria do skupiny tradičných katolíkov, a potom skupinu mladých ľudí a rodín, ktorí sú veľmi zapálení, a práve to je dôležité pre misie.“ Oceňuje hlavne to, ako sa obe skupiny dopĺňajú, pretože staršia generácia podporuje misie finančne.

Na konci 19. storočia pochádzalo 75 percent všetkých misionárov na svete z Francúzska, no postupne došlo k odklonu od Boha. Najhmatateľnejší bol podľa jeho slov počas revolučných rokov 1968 – 1969. „Existovalo silné hnutie, ktoré sa usilovalo presvedčiť veriacich, že byť katolík je hanba. Dnes sa vo Francúzsku považuje za katolíkov 25 až 30 percent populácie, ale iba sedem-osem percent skutočne praktizuje svoju vieru.“

V sedemdesiatych rokoch minulého storočia vznikli po kríze viery nové charizmatické hnutia a dnes je opäť mnoho mladých ľudí, ktorých tieto hnutia oslovujú.

MEDZINÁRODNÁ RODINA

Zaujímavý je aj Georgeov osobný príbeh. S manželkou Bernadetou nemohli mať deti, hoci po nich obaja túžili. Aj k tejto výzve sa Georges postavil manažérsky a povedal, že ju treba riešiť. Rozhodli sa pre adopciu a svoj plán zrealizovali vskutku misijne. Postupne sa stali rodičmi Jany z Vietnamu, Viliama z Thajska a Petra Mariu z Indie. S deťmi sa spoznali prostredníctvom sestier Matky Terezy, v tom čase bola adopcia zo zahraničia jednoduchšia.

Dnes sú všetky deti dospelé, no Georges situáciu neidealizuje. Priznáva, že adopcia má mnohé úskalia. „Poznám viaceré rodiny s adoptovanými deťmi, ktoré čelia podobným problémom ako my. Tieto deti sú po celý život poznačené tým, že ich niekto opustil, a to ich veľmi zraňuje. Musíme byť preto opatrní, ohľaduplní a chrániť ich,“ hovorí s otcovskou empatiou.

Georges Delrieu je doslova prototyp katolíkov, o akých v roku 2007 hovoril bývalý francúzsky prezident Nicolas Sarkozy: „Francúzsko potrebuje presvedčených katolíkov, ktorí sa neboja potvrdiť, kým sú a v čo veria... Francúzsko potrebuje šťastných katolíkov, ktorí vydávajú svedectvo o svojej nádeji.“