Ako sa lenivý Števko vyľakal a polepšil

Naše prvé stretnutie sa udialo v jedno nedeľné ráno. Matka s deťmi šla do kostola na svätú omšu. Benediktu mala priviazanú na chrbte.

Moja skúsená domorodá spolusestra sa pozrela na rodinku a povedala, že deti sú podvyživené.

Prihovorila som sa vychudnutej mame a dohodla som si s ňou stretnutie v našej nemocnici. S nadšením prijala ponúkanú pomoc.

Odvtedy sme sa stali priateľmi. V kláštore sme každý deň dávali rodine jedlo. Števko a Dona s radosťou prijali ponuku navštevovať našu rehoľnú škôlku. Dona nastúpila do skupiny predškolákov a Števko do strednej skupiny.

STRATENÝ ÚSMEV

Mama mala teraz viac času na najmladšiu dcérku. Bývali v malej drevenej kôlni na prenajatom pozemku.

Matka pokopala zem okolo chatrče a spravila si záhradku. Pestovala kukuricu, maniok, makabo a iné africké plodiny.

Jedlo pripravovala vonku na ohnisku. Drevo musela kupovať. Prvý rok v škôlke ubehol rýchlo. Deti pribrali, Benedikta vyrástla a začala chodiť.

Deti sa naučili rozprávať po francúzsky. Po dohode s riaditeľkou si triedy materskej školy zopakovali. Učivo daného ročníka ešte nezvládli. Na ďalší rok Dona už postúpila do 1. ročníka a Števko sa stal predškolákom. Benedikta nastúpila do malej skupiny.

Po ukončení ďalšieho školského roka nastúpil Števko do prvého ročníka na základnej škole. Veselý chlapček, ktorému nikdy nezmizol z tváre úsmev, sa odrazu akoby šibnutím čarovného prútika veľmi zmenil.

Býval smutný, v škole často plakal, sťažoval sa na bolesti hlavy. Mal už sedem rokov. Učiteľka nevedela, ako mu pomôcť.

Riaditeľka materskej školy sa s ním porozprávala. Povedal jej, že ničomu v škole nerozumie. Rozhodla sa konať. Aj ona mala chlapčeka rada a chcela mu pomôcť.

Prišla za mnou a dohodli sme sa, že Števka znova preložíme do škôlky. A opäť to bol veselý a bezstarostný Števko.

Nadšene sa naháňal po školskom dvore s mladšími kamarátmi a opakoval si učivo predškoláka. Na konci školského roka mal vynikajúce výsledky.

Teraz už nebolo pochýb, že osemročný predškolák je pripravený na vstup do 1. ročníka.

SESTRIČKOVSKÁ FINTA

No čo sa nestalo! Na naše veľké prekvapenie bol Števko zase smutný, plačlivý a sťažoval sa na bolesti hlavy.

Po dvoch týždňoch prišiel za mnou do našej nemocnice spolu s Donou. Ukázal mi zošit z písania a matematiky. Zhrozila som sa.

Nič sa nedalo prečítať. Hádam aj kocúr by písal krajšie.

Spýtala som sa ho, či by sa chcel vrátiť do škôlky. S radosťou prikývol. Oči mu zažiarili ako drahokamy. Vtedy som pochopila a Duch Svätý mi vnukol myšlienku.

Chlapca som pohladila po hlave a povedala mu: „To nič, Števko. Nemôžeš za to, že tak píšeš, si postihnutý. Vybavím ti v hlavnom meste špeciálnu školu. Tam sa určite viac naučíš. Budeš bývať v internáte a na Vianoce i Veľkú noc prídeš domov.“

Števkovi zmizol úsmev z tváre, pozeral na mňa veľkými ustráchanými očami a nepovedal nič.

Nasledujúci deň, hneď ráno, prišla za mnou jeho mama. „Sestrička,“ povedala, „keby ste vedeli, aký prišiel Števko domov vyplašený. Povedal mi, čo sa stalo. Hneď vyhlásil, že on nie je postihnutý. Sľúbil nám, že sa už bude učiť.“

Teraz som sa usmievala ja. Čakala som, aký účinok bude mať toto moje malé klamstvo a ukázal sa hneď.

ZÁZRAK NA POČKANIE

Po vyučovaní pribehli obe deti ku mne. Števko už od dverí kričal, že sa už bude učiť a na ďalší rok postúpi do druhého ročníka.

„Uvidíme, Števko, dám ti ešte šancu.“ Spokojné deti odbehli domov písať úlohy s novou šancou.

Už o týždeň som si šla oči vyočiť. Malý školák mi doniesol svoje školské zošity. Tak toto je zázrak. Taký krasopis som nevidela ani u dievčaťa.

Pochybovačne som sa spýtala, kto to písal. Hrdo odpovedal, že on sám. Keď videl moje prekvapenie, žiaril ako slniečko.

Nenašla som ani jednu gramatickú chybu a aj príklady z matematiky boli perfektne vypočítané. „To si zaslúži odmenu,“ vyhlásila som a darovala mu čokoládu.

Števko svoj sľub dodržal. Už na konci prvého polroka dosiahol vynikajúce výsledky.

Bol druhý najlepší žiak v triede a na konci, samozrejme, najlepší.

AUTORKA PÔSOBILA AKO MISIONÁRKA V KAMERUNE