Celý kňazský život venoval službe v Južnej Amerike

Najprv sa vás opýtam, či viete, čo majú spoločné osobnosti ako Móric Beňovský, Anton Benčič, Michal Dočolomanský a Alojz Hudek.

Prvý menovaný bol slávnym moreplavcom a cestovateľom, druhý patril k františkánskym kazateľom, tretieho sme dlhé roky vídavali v divadle či televízii, no a posledný menovaný bol saleziánskym kňazom.

A čo je ten spojovací prvok? No predsa mesto Svätý Jur, kde sa narodili, a okrem nich aj mnoho ďalších významných osobností z našej dávnej i nedávnej minulosti. Za všetkých spomeňme aspoň Juraja Fándlyho, kňaza a osvetového spisovateľa.

Alojz Hudek bol prvý Slovák salezián, ktorý sa vydal na misie do juhoamerických krajín.

Formácia a odchod do Južnej Ameriky

Alojz Hudek sa narodil 8. októbra 1887. Pochádzal z vtedajšej Ostrihomskej diecézy a v rodisku najprv absolvoval ľudovú školu a neskôr úspešne ukončil aj gymnázium v Bratislave. Mladého Alojza nadchli myšlienky zakladateľa saleziánov Jána Bosca i samotná podstata jeho preventívneho výchovného systému.

Z rodného Svätého Jura sa dostal až do vzdialenej juhoamerickej metropoly Limy. Ako sedemnásťročný však najprv odišiel do Talianska, aby tam požiadal o prijatie k saleziánom. V roku 1905 bol prijatý v takzvanom neskorom povolaní ako „Syn Márie“ v saleziánskom ústave v Cavagliá.

Kňaz Jozef Červeň pripomína, že v Taliansku boli v roku 1905 už traja Slováci – okrem Alojza Hudeka a Viliama Vagača aj Ladislav Stano. „Don Bosco si takto rôznymi cestami povolával svojich synov aj zo Slovenska. V septembri o rok neskoršie bol ako prvý z nich Alojz Hudek prijatý do noviciátu v Lombriascu.

Neskôr študoval v Turíne a stal sa prvým slovenským saleziánskym kňazom. Boli to síce ešte iba prví priekopníci, ale bol to už začiatok,“ konštatuje Jozef Červeň. Doplňme, že výrazom neskoré povolanie sa pomenovával ten, kto vstupoval do rehole vo vyššom veku.

V súčasnosti je to v 30. až 35. roku života, ale v minulosti bola veková hranica oveľa nižšia. Prvé sľuby sa skladali po 16. roku života a adept na rehoľný život už bol väčšinou v nejakom „ašpirantáte“ – teda v cirkevnom gymnáziu, alebo – ako sa vtedy hovorilo – v malom seminári.

Ak niekto vstupoval do rehole mimo takéhoto postupu, niekedy po 20. roku života, už sa to definovalo ako „neskoré povolanie“. Potrebné je podotknúť, že tieto osoby boli často organizované v nejakých spolkoch alebo združeniach, odkiaľ potom vychádzali už v zrelom veku.

Alojz Hudek teda patril k tým, ktorí prichádzali do rehole v neskorom povolaní, no azda s o to väčšou horlivosťou a túžbou bližšie spoznávať rehoľu a jej charizmu vo svete.

V roku 1907 zložil prvé rehoľné sľuby. O rok neskôr už jeho kroky viedli za oceán. V Južnej Amerike sa venoval teologickému štúdiu v Arequipe a La Paze. V roku 1915 bol zodpovedný za organizáciu osláv pri príležitosti konsekrácie Kostola María Auxiliadora (Márie, Pomocnice kresťanov).

Večné sľuby skladal v meste La Paz a kňazskú vysviacku prijal v Lime. Písal sa rok 1917.

Vychovávateľ a radca

Alojz Hudek sa začal ako školský radca a katechéta naplno venovať výchove mladej generácie na internátnych školách. Jeho kňazské a rehoľné povolanie bolo v tom období späté s mestami Piura v Peru a La Paz v Bolívii.

Archív saleziánskej rehole zaznamenáva, že v roku 1925 navštívil svoju milovanú rodinu na Slovensku, pričom sa zvlášť tešil na svojho otca, ktorý už bol v pokročilom veku. Táto návšteva rodnej krajiny ho ešte viac utvrdila v presvedčení, že sa pred rokmi správne rozhodol pre kňazstvo. S oveľa väčším zanietením potom pokračoval vo vychovávateľskom poslaní v Južnej Amerike.

Pôsobil v Lime, neskôr aj v odľahlom ústave v bolívijskom meste Sucre vo funkcii direktora. Tam zotrval až do roku 1939. S odstupom času spomínal na tieto roky ako na tie najlepšie, osobitne poznačené Božím požehnaním, i keď boli zároveň najťažšie, keďže vtedy prebiehala vojna medzi Bolíviou a Paraguajom.

Ďalšou misijnou zastávkou Alojza Hudeka bolo druhé najväčšie peruánske mesto Arequipa, kde sa ujal úlohy direktora v tamojšom ústave a mal tam na starosti správu kostola a troch škôl – základnej, poľnohospodárskej a remeselníckej.

Desať rokov pracoval s neúnavným pastoračným zápalom aj na fare María Auxiliadora. No v saleziánskej farnosti Magdalena del Mar v Lime už pociťoval ubúdanie síl. Od roku 1959 v novozriadenom dome Chosica sa stalo hlavnou náplňou jeho života najmä spovedanie saleziánskych klerikov.

V utiahnutosti a neustálej modlitbe sa tam pripravoval na odchod do večnosti. V archíve rehole nachádzame príznačnú myšlienku o jeho smrti: „Zomrel ako zomierajú svätci po niekoľkotýždňovej chorobe na prvý piatok v mesiaci 5. mája 1961.“

Do večnosti odišiel v meste, v ktorom pred rokmi prijal kňazskú vysviacku. V Lime ho aj pochovali.

Rozhlas ako prostriedok evanjelizácie

Alojz Hudek využíval počas svojho života ako vhodný prostriedok apoštolátu a misijnej služby aj rozhlas. Jeho hlas poznali mnohí Peruánci, keďže sa im prihováral ako rozhlasový redaktor Peruánskeho národného rádia.

Pre poslucháčov pripravoval viac ako desať rokov vysielanie nedeľných svätých omší. Môžeme na záver skonštatovať, že jeho život v Južnej Amerike bol každodenne preniknutý obnovenou a presvedčivou túžbou po praktickom naplnení misijného apoštolátu.

Túto túžbu svojho času vyjadril už zakladateľ saleziánov don Bosco, keď mal dramatický sen. Alojz Hudek sa stal hodnoverným a láskavým ohlasovateľom Ježiša Krista a oddaným nasledovateľom dona Bosca.

Od jeho smrti už uplynulo šesťdesiat rokov, no odkaz jeho plodnej misijnej činnosti zostáva natrvalo vrytý v prostredí, kde žil a pôsobil.