Charita pomáha tisíckam núdznych Slovákov

Milan odišiel z  Oravy za prácou do hlavného mesta. Z predstáv o lepšom živote však pre závislosť od alkoholu zostali len trosky. Stratil prácu a s ňou aj bývanie. V seniorskom veku skončil na ulici, navyše bez dokladov. Keď prekonal cievnu mozgovú príhodu, rozbehlo sa pátranie po jeho pôvode.

Mal šťastie v nešťastí. Už desať rokov býva v Dome Charitas sv. Františka z Assisi v Trstenej. „Keď ho k nám priviezli, bol v stave, že o sebe ani nevedel,“ spomína vedúca zariadenia Anna Parcová. Po niekoľkých mesiacoch sa začal vracať do života.

Charita sa v tomto zariadení postarala už o dvesto seniorov, ktorí sú odkázaní na pomoc iných. Mnohí obyvatelia domova boli v podobnej situácii ako Milan.

„Máme tu aj ľudí, ktorí mali dlhy, exekúcie a skončili na ulici. Našťastie ich v tejto situácii podržala rodina. Príbuzní hľadali a našli pre nich miesto, kde môžu pokojne žiť,“ vysvetľuje Anna Parcová.

Vážne chorí, nevládni a osamelí seniori nachádzajú útočisko v charitných zariadeniach na celom Slovensku. Za tými, ktorí pre nízky dôchodok zápasia s finančným nedostatkom, prichádza Charita s materiálnou a potravinovou pomocou.

Čoraz viac seniorov je zároveň odkázaných na pravidelnú pomoc takmer štyristo charitných opatrovateliek, ktoré za nimi prichádzajú priamo do domácnosti.

DUŠEVNÉ OCHORENIA

V hlavnom meste sa v Dome sociálnych služieb a rehabilitačnom stredisku Samária stará charita o ľudí s duševným ochorením, najmä so schizofréniou. Pri raňajkách sa tam denne stretáva dvanásť žien a mužov. Keď dojedia, začína sa ranná komunita.

Ľudia s  duševným ochorením mávajú dobré a zlé dni. V tie zlé prichádzajú bludy a halucinácie a s nimi chaos, stiesnenosť a strata kontroly nad sebou. Bežné situácie sú vtedy nezvládnuteľné a vstať ráno z postele je tou najväčšou výzvou.

Samária je miesto, kde sa o týchto pocitoch hovorí otvorene a kde sa klienti pod vedením odborníkov učia s takýmito emóciami pracovať a zvládať ich. Podobné zariadenia sú v Bratislave len tri, na Slovensku sú aj mestá, v ktorých takáto služba pre ľudí s  duševným ochorením úplne chýba.

„Byť s nimi je pre mňa veľmi vzácne,“ hovorí psychologička Samárie Daniela Belicová. „Majú v sebe odhodlanie a odvahu kráčať ďalej. Našimi úspechmi sú okamihy bežného dňa, keď niekomu bolo ťažko, no zrazu je mu dobre. A cíti sa šťastný.“

STRATA DOMOVA

Útulky, nocľahárne a nízkoprahové denné centrá prevádzkuje Charita na pomoc tým ľuďom, ktorí stratili domov alebo ho pre generačnú chudobu nikdy nemali. Takéto charitné zariadenia sú v Trnave, Žiline, Čadci, Nitre, Banskej Bystrici, ale aj v Košiciach či Prešove.

V Rožňave stojí na čele pomoci ľuďom bez domova sestra Antónia. „S klientmi sme 24 hodín denne, máme nočné a denné služby,“ hovorí. Útulok sa stal domovom pre tých, ktorí sú v hmotnej núdzi, nevedia si sami zabezpečiť bývanie, no majú aspoň nejaký, hoci drobný príjem.

Do nocľahárne prichádzajú tí, ktorých sa pre závislosť alebo z iných dôvodov zriekla rodina. „Týchto ľudí dokola motivujeme, že ešte nie je všetko stratené, že sa ešte môžu postaviť na nohy. Zadosťučinenie prichádza, keď sa cítia spokojní a šťastní, že niečo sami dokázali. Viem, že v tejto práci nemôžeme stavať vzdušné zámky. Radovať sa treba aj z malých úspechov,“ hovorí sestra Antónia.

V  ťažkých, bolestivých dňoch potrebuje každý z nás pomoc. Pracovníci Charity sa denne nasadzujú do služby s odhodlaním stáť blízko pri človeku.