Cirkev na Filipínach sa formuje cez spoločenstvá

Stanislav Orečný je členom Spoločnosti Božieho Slova, ktorá je na Filipínach najväčšou mužskou rehoľou – má 450 bratov a kňazov. Pre vysoký počet členov i ostrovov, na ktorých pracujú, sú verbisti rozdelení do severnej, centrálnej a južnej provincie.

Páter Stanislav Orečný je členom južnej filipínskej provincie, ktorá má 130 členov.

Apoštolát verbistov južnej provincie má široký záber. Spravujú a vedú dve veľké univerzity v meste Cebu a v meste Tagbilaran. Majú na starosti aj dve nemocnice, jedno rádio, 15 farností a sociálny apoštolát, teda boj proti obchodovaniu s ľuďmi a apoštolát detí ulice.

Páter Stanislav musel najskôr absolvovať šesťmesačné štúdium jazyka cebuano. Je to druhý najväčší filipínsky jazyk a na juhu Filipín sa používa najviac. Potom sa presunul do farnosti Nepoškvrneného počatia Panny Márie v mestečku Veruela v provincii Agusan del Sur na ostrove Mindanao.

Kňazom i hospodárom
„Vo farnosti pôsobím od júla 2016,“ vysvetľuje misionár ochotne podrobnosti. „Najprv som tu bol jedenásť mesiacov kaplánom, potom som sa stal farárom. Sme tu dvaja kňazi, ja a môj spolubrat Heri z Indonézie.

Vo farnosti máme spolu 29 kostolov – jeden farský a 28 filiálnych, s počtom katolíkov takmer 13 000. Misia je teda veľká a náročná. Okrem sviatostnej služby vo všetkých komunitách sa totiž staráme o formovanie skupín miništrantov, lektorov, katechétov a mimoriadnych rozdávateľov svätého prijímania.

V celej farnosti máme teraz viac ako 200 miništrantov, 180 lektorov, 70 katechétov a 70 rozdávateľov svätého prijímania. Okrem toho spolu s kaplánom rekonštruujeme a opravujeme naše kostoly a faru, ktoré boli poškodené, lebo často tu máme zemetrasenia, povodne a občas aj tajfún, a všetko za sebou zanecháva aj škody,“ vymenúva.

„Keďže sa obdobie dažďov strieda s obdobím sucha, zabezpečili sme veľké nádoby na zachytávanie vody. Používame ju v období sucha na pranie a sprchovanie. Pitnú vodu si kupujeme.

Pri takej rôznorodej službe je však krásne, že je tu vysoko rozvinutá spolupráca laikov s kňazmi a rehoľníkmi. Vnímame, že sme jedna Božia rodina a veriaci cítia zodpovednosť za život v miestnej cirkvi.“

Model Cirkvi, ktorý navrhoval Druhý vatikánsky koncil, aby sa farnosť formovala cez malé cirkevné spoločenstvá či skupiny rodín, sa na Filipínach ujal veľmi dobre.

Každé spoločenstvo má svoju pastoračnú i mládežnícku radu, taktiež lektorov, miništrantov, katechétov a mimoriadnych rozdávateľov svätého prijímania. Tak je to aj vo farnosti pátra Stanislava Orečného.

Počet pastoračných rád a mládežníckych rád treba vynásobiť počtom kostolov a spoločenstiev, to znamená 29. Z týchto jednotlivých miestnych komunitných rád sú volení zástupcovia do farskej pastoračnej rady i farskej mládežníckej rady.

Okrem toho má farnosť aj ekonomickú radu a formačný tím; ich členovia spolu s pátrom Stanislavom a Herim pripravujú formačné kurzy a workshopy nielen pre členov apoštolátov, ale aj pre všetkých veriacich.

Bytostná a živá viera
Medzinárodné štatistiky ukazujú, že asi 83 percent obyvateľov Filipín tvoria katolíci, a preto mnohí si kladú otázku, či ešte stále treba na Filipínach misie. „Cirkev je vo svojej podstate misionárska, a vždy bude,“ odpovedá verbista.

„Misia je totiž dušou Cirkvi. Veď misia neznamená len ohlasovanie evanjelia neveriacim, ale aj pomoc upevňovať vieru veriacich či pomoc hľadať vieru tým, čo ju stratili. Preto sú misie stále a všade potrebné.“

Filipínci prežívajú vieru veľmi bytostne, živo a s radosťou. Radi spievajú, modlia sa, tancujú, oslavujú Boha a ďakujú Bohu za jeho požehnanie. Ako prezrádza páter Stanislav, nádhernou tradíciou Filipíncov je prosba o požehnanie: deti si od rodičov denne pýtajú požehnanie, a to i keď sú už dospelé.

Keď stretnú kňaza na ulici či v obchodnom dome, hneď si pýtajú požehnanie. Požehnanie sa dáva tak, že deti chytia ruku rodiča, starého rodiča či kňaza a priložia si ju k čelu so slovami: „Požehnaj ma.“

Filipínci prežívajú vieru veľmi bytostne, živo a s radosťou. Radi spievajú, modlia sa, tancujú, oslavujú Boha a ďakujú Bohu za jeho požehnanie.

Po každej svätej omši deti pribehnú ku kňazovi a žiadajú si požehnanie. „Keď je na svätej omši, zvlášť v škole, aj tristo detí, to sa teraz už automaticky po svätej omši staviam na špičky, pretože deti sa hneď v húfoch rozbehnú ku mne a nedbajú, že mne, ale i sebe navzájom stúpajú po nohách,“ dodáva s úsmevom páter Stanislav Orečný.