Deti sú na celom svete rovnaké

Na projekte Adopcia na diaľku pracujete šesť rokov. Čo sa vám na ňom páči najviac?

Spôsob, akým projekt pomáha, dobre funguje a je overený viac ako 26-ročnou históriou.

Nie je podľa mňa mnoho projektov, ktoré dokážu podporovať deti takto dlhodobo a efektívne a byť im nablízku hoc aj počas celého detstva.

Zároveň stále hľadáme spôsoby, ako pomáhať ďalším deťom, a rozširujeme podporu v nových krajinách, preto sa nikdy nenudíme. Za čas, ktorý tu pracujem, nám pribudli krajiny Kuba a Honduras a v mnohých iných sme našli nových partnerov.

Nedávno ste sa vrátili z Ugandy. Čo vás tam prekvapilo?

Bola to moja prvá cesta nielen do Ugandy, ale aj celkovo na africký kontinent.

Možno preto mi ako prvá udrela do očí krása miestnej krajiny. Sever Ugandy tvorila savana ako z dokumentárneho filmu, juh bol však zelený, úrodný a bohatý na najrôznejšie stromy a rastliny.

Napriek tomu, že som si počas svojej práce pozrel mnohé fotografie, videá a vedel som, čo asi môžem čakať, bieda, ktorú som videl, ma aj tak zasiahla.

Milióny ľudí v Ugande žijú vo veľmi zlých podmienkach.

V čom vidíte najväčší rozdiel medzi slovenskými a ugandskými deťmi?

Iná kultúra a prostredie určite spôsobujú niekoľko rozdielov. Ugandské deti sa mi zdali o niečo hanblivejšie, aj keď sa veľmi veľa usmievali.

Slovenské deti sú azda smelšie a spontánnejšie. No všetky deti sú, len čo ich bližšie spoznáte alebo sa s nimi začnete hrať nejakú hru, na nerozoznanie.

Vedia sa radovať a zabávať s rovnakou iskrou v očiach, vedia sa rovnako zraniť a plakať alebo sa občas pohašteriť.

Úplne rovnako potrebujú lásku a pozornosť od rodičov a nás dospelých a podobne im chýba, keď niečo z toho nemajú.

Verím, že deti sú rovnaké na celom svete, rozdielne sú len podmienky, v ktorých vyrastajú.

Navštívili ste aj deti v škole. Viete sa podeliť o nejakú zaujímavosť?

Zážitkom sú ranné pochody detí, ktoré si pešo vykračujú do školy. Všetky spoznáte podľa modrých uniforiem, niektoré majú v ruke zošit, iné dokonca starú tašku a ďalšie len ceruzku zastrčenú za ponožkou.

Raz som sa šiel takto do školy prejsť s osemročným Brunom. Prišli sme neskoro a pred zatvorenou bránou stál školník, ktorý žiadne ďalšie deti do školy nepustil.

Oneskorenci museli najprv pomôcť s upratovaním školského areálu. Po vkročení do triedy by vás isto ohromil počet žiakov a žiačok.

Môže ich byť pokojne aj osemdesiat. Aj tak je skvelé, že väčšina detí sa môže naučiť základné vedomosti a schopnosti pre život.

Ako vyzerá typická nedeľa v Ugande?

Nesie sa vo sviatočnom duchu.

Svätú omšu si vzhľadom na prevládajúce rímskokatolícke vyznanie v Ugande môžete predstaviť podobne ako u nás, akurát s tým rozdielom, že Uganďania veľa a radi spievajú.

Tak medzi jednotlivými krokmi nasleduje aj desať- či pätnásťminútové spievanie a tlieskanie. Nedeľná omša tak presiahne dve a pol hodiny.

Zaujímavé boli dary, ktoré v nedeľu dostal miestny kňaz. Nechýbala medzi nimi živá sliepočka ani metla s mopom. Takže samé praktické veci.

Keď to celé časovo zrátame a pridáme k tomu, že mnohé rodiny si idú domov pripraviť na ich pomery slávnostné jedlo, ubehne takýmto oslavným štýlom celá nedeľa.