Deti z väznice Palmasola

Slovenská sestra Sára, Alena Tokarčíková (40) z Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého, pôsobí na misiách v Bolívii už osem rokov. Je regionálna predstavená komunity deviatich sestier piatich národností. Sestry pracujú v mestách Cochabamba, Oruro a Santa Cruz.

Organizujú katechézy, slúžia deťom a starým ľuďom z chudobných periférií miest, pomáhajú väzňom i deťom z väzenského mesta Palmasola. V tejto obrovskej väznici môžu s odsúdenými matkami žiť aj ich deti do šesť rokov. Mnohé z nich sa vo väznici už narodili a nepoznajú iný život. Ich vzťahy so zvyškom rodiny sú takmer nulové.

ZBAVENÍ SLOBODY

„Každý deň prejdem všetky pavilóny väznice, v niektorých je natlačených aj 500 odsúdených. Tak som stretla aj Ramira. Svetlo v očiach tohto mladého muža dávno vyhaslo, oblečenie mal špinavé, bol bosý. Najsmutnejší bol pohľad na jeho zasvrabené telo,“ spomína sestra María Sanctisima (46).

Motal sa po väznici s prázdnou miskou a dúfal, že mu dá niekto niečo jesť. Obraz Ramira rehoľníčku dlho prenasledoval. Bol to pre ňu impulz, začala hľadať dary vo forme použitého oblečenia, topánok, liekov a potravín, aby najchudobnejší väzni dostali to najzákladnejšie a mohli sa aspoň trochu cítiť ako ľudia.

Sestra María vie, že materiálnu biedu v takej veľkej väznici nikdy neodstráni. Najväčším poslaním sestier je však dať väzňom pocítiť, že sa o nich niekto zaujíma, že ich niekto počúva, že v Božích očiach sú dôležití a milovaní bez ohľadu na to, akých zločinov sa dopustili.

„Najviac ma vie dojať, keď vidím, ako zo spovednice vychádzajú silní chlapi a plačú ako malé deti. V takých chvíľach zažívam prítomnosť milosrdného Boha v živote každého z nás aj v živote týchto ľudí zbavených slobody. Ježiš nám nechal jasný odkaz – neprišiel som kvôli spravodlivým, ale kvôli hriešnikom.“

BEZ DRAHÝCH HRAČIEK

Keď sestra Joanna (44) prvý raz videla deti za mrežami, pocítila bolesť a veľký žiaľ. Pre každého návštevníka väznice je dojímavé vidieť, ako sestry kráčajú s deťmi popri ženskom pavilóne k ich oáze – škôlke.

Všetci nazývajú miestne deti chudáčikovia. Napriek hrozným podmienkam života vo väznici však múry ani ostnatý drôt nezastavia detskú radosť.

„Už fakt, že môžu byť spolu v škôlke, je na to dôvod. Nikdy nezabudnem, ako sme im raz na Deň detí priniesli tortu. Spievali a zhŕkli sa okolo stola, aby mohli sfúknuť sviečky. V ten deň mali narodeniny všetci,“ spomína sestra Joanna.

Keď im dá celú svoju pozornosť, počúva ich, hrá sa s nimi aj bez drahých hračiek a deti cítia, že sú pre ňu dôležité, dokážu zo svojho vnútra vydať to najlepšie, čo v nich je. A ich radosť je nákazlivá.

OÁZA DOBRA

Sestra Sára, rodáčka zo Spišského Štiavnika, hovorí, že ísť do väznice Palmasola si vyžaduje veľkú odvahu. Veď ako by aj polícia mohla ustrážiť sedemtisíc ľudí? „Mnohí väzni majú za sebou hroznú históriu a chodia si po väznici, ako sa im zachce. Či už sú to ženy alebo muži, vrahovia alebo zlodeji.“

Pri vzbure v roku 2013 zomrelo viac ako 30 ľudí, z toho jedno dieťa. Vo väznici fungujú drogy, prostitúcia – a to všetko tie deti vidia – celé poobedia, celé noci. Škôlka sestier je jediná v celej veľkej väznici. Cieľom bolo vytrhnúť deti aspoň na chvíľu zo začarovaného kruhu násilia, zanedbávania a zneužívania.

Navštevuje ju okolo 20 – 25 detí. Sestra Sára situáciu hodnotí pragmaticky: „Mamy sa zaujímajú hlavne o to, aby si vo väznici našli chlapa, o deti sa starať nechcú a ani nevedia.“

Sestry ich učia základné veci, ako dieťa prebaliť či nakŕmiť, no neraz výsledky svojho úsilia nevidia. „Pre psychiku misionára je to veľmi náročné. Motivácia spočíva hlavne v tom, že hoci sme na veľmi krehkej pôde, tí ľudia našu pomoc potrebujú.“