Gruzínske emailové šperky otvoril svetu

Martin Pavelka (27) sa považuje za humanistu a práca s ľuďmi je pre neho vždy prvoradá. Túžba byť súčasťou zmeny na medzinárodnej úrovni u neho neutíchala, práve preto sa cez organizáciu ADRA Slovensko vybral pred rokom dobrovoľníčiť do gruzínskeho útočiska pre osemtisíc vnútorne presídlených ľudí.

Krajiny bývalého Sovietskeho zväzu Martina Pavelku vždy fascinovali, lebo boli zahalené rúškom tajomstva. Aj to bol dôvod, prečo sa rozhodol ísť študovať práve rusistiku. Pracovať s vnútorne presídlenými osobami považoval za výzvu. A keďže výzvy vyhľadáva, Gruzínsko sa stalo jasnou voľbou pre jeho dobrovoľnícky pobyt.

Hrdé šperkárky 
Martin Pavelka pracoval rok pre miestnu organizáciu For Better Future, ktorá sa zameriava na podporu vnútorne presídlených osôb, a to najmä najviac zraniteľných skupín – žien, detí a mladých ľudí.

Jeho hostiteľskú organizáciu založili práve títo vnútorne presídlení ľudia. Zo svojich domovov museli utiecť pre gruzínsko-ruskú vojnu o región Južného Osetska v roku 2008 a presunuli sa do útočísk, ktoré po vojne dala gruzínska vláda vystavať v pohraničných regiónoch.

Najväčším je Tserovani neďaleko Tbilisi, kde žije približne osemtisíc etnických Gruzíncov v dvoch tisíckach jednoduchých domov. V jednom z nich sídli aj For Better Future. A v ďalšom chránená dielňa Ikorta.

Martin Pavelka pracuje zároveň ako dobrovoľník pre sociálny podnik Ikorta, v ktorom dvanásť vnútorne presídlených žien vyrába tradičné emailové šperky. Podľa neho Ikorta dosiahla skutočný úspech zaslúžene.

„Ženy pracujúce pre Ikortu sú tejto kreatívnej tvorbe plne oddané a vkladajú do nej všetku energiu aj čas. Počet zamestnankýň sa rozšíril z troch na dvanásť. Emailová tvorba má v krajine silnú tradíciu a každoročný nárast turistov v Gruzínsku tomu napomáha,“ vysvetľuje Martin Pavelka.

Momentálne je podnik v štádiu budovania značky, rozširuje portfólio, Martin Pavelka preň buduje online obchod a prehlbuje spoluprácu s lokálnymi podnikmi.

Spoliehať sa na svoju komunitu
Martin Pavelka tiež pracuje s miestnou mládežou ako učiteľ či mentor na dennej báze. Ide o tínedžerov a deti, ktoré pre svoj sociálny status a neuspokojivý vzdelávací systém nemajú veľa možností na sebarealizáciu a kvalitné vzdelávanie.

No chcú pracovať a môcť sa zamestnať, práve preto im slovenský dobrovoľník pomáha pri budovaní zručností a pomáha im so žiadosťami o zamestnanie aj s potrebnými prílohami.

Zaujímajú ho však aj menej skloňované témy, ako napríklad ochrana životného prostredia. Podarilo sa mu zaviesť recyklačný program vo verejných inštitúciách v Tserovani, ako aj zorganizovať kampaň, vďaka ktorej sa podarilo očistiť od plastov jednu z hlavných dopravných tepien v osade.

Tiež tam plánuje vytvoriť nové zelené plochy. Rovnako sa usiluje propagovať ideu dobrovoľníctva ako cestu zmeny.

Gruzínsko je multikulturálna krajina a aj istý stret svetov, konceptov, prúdov. Gruzínci sa ako národ spoliehajú na silu svojej komunity. Martin Pavelka pripomína, že „aj vďaka väčšiemu záujmu turistov a podpore z rôznych grantov sa začínajú rodiť zaujímavé komunitné projekty.

No témy, ktoré sa skloňujú v Európe, ako napríklad klimatické zmeny či správa odpadu, tam neexistujú. Krajina má jednoducho iné, zreteľnejšie problémy, s ktorými zápasí, či už je to korupcia alebo napríklad fakt, že 20 percent rozlohy krajiny je okupovaných Ruskom“.

Ako hlavný problém fungovania, respektíve nefungovania krajiny, teda v čom musí Gruzínsko pridať, aby mohlo raz patriť do Európskej únie, Martin Pavelka vidí nezáujem a laxný prístup zo strany štátu k problémom ľudí.

Gruzínci však vedia byť aj sebakritickí. Keď sa ich opýtate, ako by charakterizovali svoj národ, odpoveď znie: lenivý. Z historického kontextu vyplynulo, že v krajine majú všetko, čo potrebujú na prežitie. Aj pre izolovanú polohu a bohatstvo zdrojov ich teda nič nesúri; na všetko príde raz čas.

Dobrovoľníctvo dobrým tréningom aj budíčkom
Martin Pavelka onedlho Gruzínsko po roku opustí. Svoj pobyt jednoznačne hodnotí ako prínosný. Pre seba i danú hosťovskú komunitu. Mladým, ktorí by radi skúsili rozvojové dobrovoľníctvo a na toto miesto prídu budúci rok, odporúča jediné:

„Treba ísť na maximum. Nie túžba po zisku, ale absolútne oddanie sa tomu, čomu človek verí, prináša vždy svoje plody. Okrem raketového osobnostného rastu si človek vytvorí celkom nové sociálne prepojenia, uvedomí si rozmanitosť života a rozšíri svoj obzor.

Byť mimo svojej komfortnej zóny je dobrý tréning a zároveň aj budíček pre toho, kto si neuvedomuje privilégiá, ktoré dostávame.“