Kňaz a misionár do špiku kostí

Keď mal jedenásť rokov, prišiel do ich dediny Loreggia neďaleko Padovy misionár z Hongkongu a rozprával im o svojej práci v Číne. „Že sa stanem kňazom, som sa v skutočnosti rozhodol, keď som mal štyri roky,“ odvíja potmehúdsky svoj misijný príbeh taliansky kňaz.

„K mojim starým rodičom chodieval na návštevu istý kňaz a spýtal sa ma, či sa tiež stanem kňazom. Povedal som, že áno. Keď som mal jedenásť, mal som priateľku, takže som na kňazstvo zabudol. Potom prišiel ten misionár a ja som zabudol na priateľku.“

Misionár nechal chlapcovi z farmárskej rodiny lístok s  adresou a povedal mu, aby sa ozval, ak by sa naozaj chcel stať misionárom.

„Rodičia mi dali desať lír na desiatu, ale ja som za ne kúpil poštovú známku. Na získanú adresu som napísal, že sa chcem stať misionárom.“ Keď prišiel domov, mama práve umývala riad. „Povedal som jej, že sa chcem stať misionárom. Odpovedala: ,Dobre.‘ Ako farmári sme toho veľa nenahovorili.“

O mesiac však misionár z Číny zavítal k nim domov a spýtal sa, či to Adriano myslí vážne. Keď prikývol, ponúkol mu mesačný pobyt v tábore na rozlišovanie povolania. Už v tom veku bol o svojom povolaní pevne rozhodnutý, no otec nesúhlasil a nedovolil, aby v septembri odišiel do malého seminára.

„Plakal som a plakal. Po troch dňoch povedala mama otcovi, aby ma tam zaviedol, lebo inak zomriem od žiaľu. Otec to urobil. Bez slova.“

MISIJNÝ UČITEĽ

Adriano sa nestal iba kňazom, ale aj misionárom do špiku kostí. Vstúpil do Pápežského inštitútu pre zahraničné misie v Taliansku, známom pod skratkou PIME. V 19. storočí ho ako prvý misijný inštitút v Taliansku založil biskup Angelo Ramazzotti. Združuje kňazov i laikov a dodnes pôsobí v rozličných krajinách sveta.

Do Thajska prišiel otec Adriano, keď mal 32 rokov. V budhistickej krajine na juhovýchode Ázie, kde sa ku kresťanstvu hlási okolo pol percenta obyvateľov, sa mladý nadšený kňaz pustil s chuťou do práce.

Po vzore PIME založil Spoločnosť thajských misionárov, združujúcu diecéznych kňazov, ktorí sa venujú misijnej práci v Thajsku a Kambodži. Krátko po štyridsiatke však dostal znezrady infarkt a predstavení ho poslali do oblasti Pathumthani na periférii Bangkoku, aby si oddýchol.

Pre otca Adriana sa v tom okamihu začala skutočná misia. V bangkockých slumoch sa s rehoľnými sestrami a laikmi venoval hlavne deťom. Chránil ich pred drogovými dílermi a sexuálnymi predátormi, hľadal možnosti, ako by sa mohli vzdelávať a ďalej rozvíjať.

Z poverenia Thajskej biskupskej konferencie vyučoval misijnú prácu kňazov, rehoľníkov, ale aj laikov. „Všetkých som priviedol do slumu, väzenia, nemocnice, hospicu či k ľuďom s postihnutím,“ hovorí otec Adriano, ktorý aj dnes trávi väčšinu času v teréne medzi ľuďmi.

Po vyše dvadsiatich rokoch mu bola zverená farnosť svätého Marka v Pathumthani. Neúnavný misionár nezaháľa ani tam. Obdivuhodná je nielen jeho práca s najchudobnejšími, ale aj s budhistami. „Na Bielu sobotu som po deviatich rokoch videl prvé ovocie svojho úsilia.

Pokrstili sme prvých osemnásť detí a dospelých, medzi nimi aj budhistov.“ V tejto komunite síce nezačínal na zelenej lúke, niekoľko kresťanov tam už bolo, no ľudia si vieru odovzdávajú len krôčik po krôčiku.

„Paradoxne nám cestu k mnohým z nich otvorila práve korona. Spoločne sme sa starali o chudobných, ktorí niečo potrebovali. Deti sme brávali do farnosti, aby sa mohli vzdelávať, ale aj hrať. A robíme to dodnes.“

NAJLEPŠÍ KRESŤAN

Otec Adriano je doslova obklopený mladými ľuďmi, ktorých s ohromnou otvorenosťou zapája do služby druhým. „Všetci mladí, ktorí sú tu, sú budhisti. Aj miništranti,“ prezrádza. „A toto je môj najlepší kresťan,“ ukazuje na budhistického mnícha majstra Iviho.

Hoci má medzi budhistami vysoké postavenie, pravidelne farnosť podporuje. Keď bol malý, zomrela mu mama a jedna rehoľná sestra ho vzala k lurdskej jaskynke. „Toto je teraz tvoja mama,“ povedala mu a pomodlila sa s ním Zdravas’, Mária.

„Pravidelne sa modlí ruženec a číta Bibliu. Váha, či sa má dať pokrstiť, nechce vyvolať nepokoje medzi budhistami,“ chápe citlivosť celej situácie misionár. Osobné obrátenie je podľa slov Adriana Pelosina nevyhnutné u každého kresťana.

„Aj ja sám som sa musel obrátiť, aby som si zachoval to dobré, ale zároveň bol otvorený k iným. Aby som sa netváril ako katolík, ale aby som ním naozaj bol,“ tvrdí autentický misionár.