Mier sa začína v ľudskom srdci

V jednom týždni pôsobilo na hraniciach deväť sestier vincentiek. V Ubli slúžili dve z nich v kultúrnom centre, kde sa utečenci zhromažďovali, odpočívali a čakali na odvoz.

Vo Vyšnom Nemeckom sa sedem sestier pridalo k organizovanej skupine dobrovoľníkov gréckokatolíckej eparchie. Venovali sa triedeniu potravín, drogérie a šatstva. Na oboch miestach si najviac uvedomovali, že títo ľudia potrebujú zažiť láskavé prijatie, porozumenie a pocit bezpečia.

EMOTÍVNE OKAMIHY

Ďalšie sestry sa nachádzali priamo na colnici, kadiaľ Ukrajinci prechádzali.

„Väčšinou išlo o matky s deťmi. Toto bolo na našej službe asi najťažšie – vidieť denne tieto uplakané, smutné, vystrašené ženy s deťmi na rukách alebo okolo seba, s jedným kufrom a igelitkami, ktoré predstavovali celé ich imanie, často bez ďalšej vízie toho, kde budú spať a čo s nimi bude,“ spomína bolestné chvíle sestra Petra.

Jedna zo sestier, ktorá vedela po ukrajinsky, sa s prichádzajúcimi aj modlila a všetkým rozdávala zázračnú medailu Panny Márie s povzdychom napísaným v ukrajinčine.

Služba medzi utečencami prináša však aj mnoho svetlých momentov, ktoré potvrdzujú Božiu starostlivosť o každého človeka aj v takýchto ťažkých chvíľach.

„Prišla matka so štyrmi deťmi. Jedno dievčatko plakalo, že by tiež chcelo ruksak, lebo ostatní ho majú. Sestrička chcela dievčatko potešiť a kúpiť jej ho v meste, no nestihla to zariadiť. Večer prišla k sestrám jedna pani a priniesla rôzne veci, medzi nimi aj malý ružový ruksačik. Sestrička hneď vedela, komu ho daruje.“

SRDCERVÚCE LÚČENIE

Počas služby sa sestry často stávali svedkami bolestného lúčenia žien a detí s manželmi a otcami, ktorí ich priviezli na hranice a museli sa vrátiť späť chrániť svoju krajinu.

„Napriek všetkému, čo títo ľudia prežili, prejavovali hlbokú vieru a dôveru v istotu Božej pomoci a starostlivosti,“ vyzdvihuje sestra Petra a rada konštatuje, že sa po celý čas stretávali s úžasnou dobrotou slovenských ľudí, ústretovosťou, ochotou podeliť sa.

Komunita v Košiciach sa od prvého dňa vojny na Ukrajine stala tranzitným miestom pre mnohé ukrajinské rodiny i jednotlivcov. Sestra Miriam Badárová, DKL, ktorá je psychologička, spomína na mladú dievčinu, ktorá utekala celkom sama, nemala takmer nič, len malý batôžtek a slzy v očiach.

Cítila, že jej vojna vzala všetky istoty. Na konci rozhovoru vytiahla flautu, zahrala na nej a povedala, že vojna jej nevzala nádej, že sa raz vráti k tomu, čo miluje.

ČAS ČAKANIA

Spolupráca s vojakmi a colníkmi na hraničnom priechode bola aj podľa sestry Petry veľmi dobrá. „Vojaci sa okrem svojich stanovených úloh snažili spríjemniť čas čakania aj malým deťom – brali ich na ruky a nosili im plyšové hračky.“

V súvislosti s možným zneužitím situácie a problémom obchodovania s ľuďmi zdôrazňuje, že práve vojaci dbali na to, aby ženy odprevadili do bezpečia a upozornili ich na možné riziká.

V súčasnosti už sestry vincentky nepôsobia priamo na hraniciach, ale ich pomoc stále pokračuje vo forme rôznych zbierok alebo napríklad aj pri ubytovávaní Ukrajincov či pri zabezpečovaní stravy.

Sestra Petra pripomína, že  vincentská rodina tvorená kňazmi, sestrami, mládežou a laikmi je veľká, pôsobí na celom svete a pomoc prichádza aj zo zahraničia.

„Všetci dobre vieme, že každá vojna sa začína v ľudskom srdci a v myšlienkach. Preto vás prosím, nazrime do vlastného srdca, či v ňom nemá miesto neláska, neodpustenie, hnev voči komukoľvek,“ hovorí provinciálna predstavená vincentiek Damiána Poláková, DKL, a dodáva: „Odpustime si navzájom, vyjdime si v ústrety, objímme sa. Lebo až potom Boh vypočuje naše modlitby za mier a pokoj.“