Misia v západnom Kazachstane má len dvadsať rokov

„Dar viery mi odovzdali rodičia a život bez nej mi už v detstve pripadal prázdny a povrchný,“ začína svoje rozprávanie Peter Nákačka. „Od mala sa vo mne rodila túžba, aby aj druhí ľudia mohli zažiť dotyk Božej lásky a pochopiť, že ich život má zmysel, nech by sa ocitli v akýchkoľvek dramatických okolnostiach,“ vysvetľuje.

A tak si postupne uvedomoval, že Boh ho volá, aby sa mu dal k dispozícii celý ako kňaz, aby sa mohol slobodne venovať šíreniu jeho lásky a ohlasovaniu právd viery „na plný úväzok“ a kdekoľvek to bude potrebné. A kedy zaznelo pozvanie na misie?

„Túžba po misiách vo mne rástla spolu s túžbou po kňazskom povolaní. Hoci ma napĺňala aj služba v mojej domovskej diecéze, stále som jedným okom poškuľoval po misiách,“ spomína. Božia odpoveď nedala na seba dlho čakať.

Na stretnutí so spišským diecéznym biskupom Štefanom Sečkom padla otázka, či by bol niekto ochotný pomôcť na misiách v Kazachstane. „Vnímal som to ako odpoveď Boha,“ prezrádza Peter Nákačka. „Po určitom čase duchovného rozlišovania a zvážení všetkých pre a proti som otcovi biskupovi povedal, že som ochotný ísť.“

Kazachov vystihuje srdečnosť a skromnosť 
Západný Kazachstan je trinásťkrát väčší než Slovensko. Peter Nákačka pôsobí vo farnosti Premenenia Pána v meste Atyrau, kde sa nachádza aj sídlo Atyrauskej apoštolskej administratúry.

„Ide o akýsi predstupeň diecézy,“ vysvetľuje. Ohlasovať Božie kráľovstvo medzi ľuďmi mu pomáhajú dvaja Slováci - kňaz Marián Tomašov a dobrovoľníčka Eva Krajčovičová; dobrovoľník Ronald z Filipín a tri poľské rehoľné sestry alžbetínky. Na čele administratúry stojí Dariusz Buras z Poľska.

Ako vníma Peter Nákačka svojich farníkov? Napriek tomu, že nežije v Kazachstane dlho, už zistil, že ľudia sú srdeční a nenároční. „Cítiť, že majú kočovnú minulosť. Uspokoja sa s jednoduchým bytom a vôbec necítia potrebu stavať dom.

Ak sa im naskytne lepšia pracovná príležitosť, dokážu sa za pár dní zbaliť a presťahovať do mesta vzdialeného aj viac ako tisíc kilometrov,“ prezrádza o nich Peter Nákačka. Tiež mu neuniklo, že majú veľmi silné rodinné putá.

„Vidieť to napríklad na pohrebe, na ktorý bežne príde okolo štyristo príbuzných. No, paradoxne, treba hovoriť o kríze rodiny. Ženy túžia po dieťati a často sa stávajú slobodnými matkami. Kríza otcovstva je v Kazachstane oveľa intenzívnejšia ako na Slovensku,“ dodáva. Za veľmi pozitívnu považuje otvorenosť Kazachov voči iným národom. V pokoji tam žije okolo 120 národností.

Misia je mladučká
Za zmienku stojí fakt, že prví katolícki kňazi Janusz Kaleta a Waldemar Patulski vstúpili na územie západného Kazachstanu len pred dvadsiatimi rokmi. Prišli do kazašských stepí, ubytovali sa a začali hľadať ľudí s kresťanskými koreňmi. Spočiatku to bolo ťažké.

Prelomový okamih nastal v mrazivé ráno na Narodenie Pána. Pred izbou kňazov sa nečakane objavila istá nemecká lekárka a poprosila ich, aby navštívili jednu bábušku. Volala sa Germina Minich, bola katolíčka a mala už deväťdesiat rokov.

„Babička ich najskôr podrobila skúške. Spýtala sa: ,Máte ženu? Viete mi povedať Otčenáš a vymenovať sedem sviatostí? A toto je čo?´ ukázala s otázkou na ruženec. Chcela si overiť, či sú naozaj katolícki kňazi,“ s úsmevom rozpráva Peter Nákačka. „Až potom ich poprosila, aby v jej byte odslúžili svätú omšu pre pár ľudí, ktorí k nej chodili. Od toho dňa sa už svätá omša slúžila pravidelne v malom spoločenstve rodiacej sa farnosti.“ Kresťanov pribúdalo.

V roku 2002 sa dokončila stavba katolíckeho kostola a mali sa v ňom prvýkrát sláviť Vianoce. V predvečer Narodenia Pána bola už babička veľmi slabá a na sviatok sv. Štefana zomrela.

Jej telo priniesli do novootvoreného kostola. Počas pohrebných obradov sa čítali slová evanjelia, ktoré povedal staručký Simeon. Ani jedno oko vraj nezostalo suché. Dnes má Atyrauská apoštolská administratúra šesť farností, pôsobí v nej dvanásť kňazov, viacero rehoľníčok a dobrovoľníkov.

Pastoračné aktivity sú pestré
Každý deň na misiách je iný. Akýsi stabilný rámec tvorí spoločná ranná modlitba, večerná adorácia a svätá omša. „Uvedomujeme si, že tu, kde sa nemôžeme oprieť o takmer žiadne katolícke tradície a štruktúry, nestačí tímová spolupráca, ale je nevyhnutná spoločná modlitba,“ zdôrazňuje Peter Nákačka.

Počas dňa sa potom rôzne aktivity obmieňajú podľa potreby. „Okrem pastorácie miestnych veriacich je naším poslaním aj starostlivosť o pomerne početnú komunitu cudzincov, ktorí pracujú v ropnom priemysle. Sú to prevažne Američania,“ hovorí Peter Nákačka.

Samozrejme, snažia sa sprostredkovať Kristovo evanjelium aj ostatným ľuďom. Pomáha im v tom farské centrum voľného času, kde spolu s dobrovoľníkmi ponúkajú bezplatne rôzne kurzy a krúžky pre všetky vekové kategórie. Venujú sa tiež charitatívnej činnosti, ako je pomoc rodinám v núdzi, starým ľuďom, invalidom či bezdomovcom.

Najdôležitejšie je budovať jednotu
„Veríme v trojjediného Boha, teda v Boha, ktorý je láskou, vzťahom, spoločenstvom troch dokonale zjednotených osôb. Takéhoto Boha nemôžeme presvedčivo predstaviť miestnym, ak nebudú vidieť, že my misionári sme ľudia vzťahov,“ vysvetľuje slovenský kňaz a dodáva, že je veľmi dôležité, aby v komunite vládla jednota napriek tomu, že sú v nej ľudia rôzni vekom, pôvodom, povahou, kultúrou, záľubami.

Usilovať sa o jednotu napriek rôznosti vníma ako výzvu. A k čomu ho ešte Boh volá?  Peter Nákačka hovorí, že okrem spomínanej krízy otcovstva a rodiny túži viesť miestnych veriacich k tomu, aby sa snažili odovzdať blízkym to, čo sami prijali – Krista a jeho evanjelium - a aby sa aktívne zapájali do činnosti misie.

Tiež plánujú v spolupráci s Katolíckou charitou poskytovať odbornú pomoc deťom s Downovým syndrómom a v blízkej budúcnosti vybudovať zariadenia na pomoc ľuďom trpiacim závislosťou od alkoholu.

„Veríme, že sa tieto aktivity stanú hodnotným darom Cirkvi celému kazašskému národu,“ tvrdí misionár a dodáva: „Uvedomujeme si, že sme poslaní nielen ku katolíkom, ale ku všetkým.“