Misie mi nastavili zrkadlo môjho vnútra

Rozhodnutie prihlásiť sa na prípravu misijných dobrovoľníkov neurobila zo dňa na deň. Ako však sama priznáva, nebolo to ani jedno z tých najnáročnejších rozhodnutí v jej živote, keďže už predtým si vyskúšala misijný pobyt na Ukrajine cez organizáciu Vides, ktorú majú na starosti saleziánky.

Ako teda zareagovala na správu, že jej pôsobiskom bude práve Tanzánia? „Saleziánska príprava na misie neumožňuje dobrovoľníkom vybrať si destináciu.

Práve preto trvá príprava rok, počas ktorého sa rozhodne, ktoré miesto bude pre konkrétneho jednotlivca alebo dvojicu najvhodnejšie. Počas prípravy som sa snažila naladiť na myšlienku, že moje rozhodnutie bolo ísť na misie na rok, a nie do Afriky za peknými fotkami na Instagrame,“ približuje Kristína okolnosti výberu misijného pôsobiska, pričom nezabúda dodať, že najdôležitejšie je všetko odovzdávať Bohu, aby to bola predovšetkým jeho vôľa.

Oslovuje ma ich pokoj či pohostinnosť
Tanzánia sa teda stala prechodným domovom pre Kristínu na päť mesiacov. Táto svojrázna krajina a jej obyvatelia ju každý deň prekvapovali pokojom a časom na všetko. Tanzánčania sa neponáhľajú, sú pohostinní, láskaví, nezištní, s každým sa milo pozdravia a prehodia zopár slov.

„Radi pomôžu, odnesú tašky s nákupom či odprevadia domov, aby sa človeku nič nestalo,“ hovorí Kristína. Ako ďalej vysvetľuje, tamojší chlapci sú super talentovaní a vedia skoro všetko – od hrania na klavíri až po basketbal. „Nič to, že spievajú falošne, dôležité je, že spievajú nahlas a s radosťou. To bolo pre mňa niečo nové, lebo ja si často neverím a už vôbec si nemyslím, že všetko viem. Vždy som mala problém odpovedať na otázku, aké sú moje talenty. Aj tam sa ma na to pýtali a boli prekvapení, keď som musela dlhšie porozmýšľať.“

Ľudia v Tanzánii žijú podľa Kristíniných skúseností väčšinou jednoduchšie ako Európania. „Možno nemajú v domácnosti práčku alebo sušičku, no napriek tomu si myslím, že majú pokojnejší život ako my. Vezmú si špinavú bielizeň, stretnú sa pri umývadle alebo pri potoku - a odrazu je z prania spoločenská udalosť.“

V saleziánskom duchu
Kristína spoločne s druhou dobrovoľníčkou Laurou pôsobili v mestečku Mafinga v regióne Iringa. Nachádza sa v nadmorskej výške 1 900 metrov nad morom, vďaka čomu tam bolo chladnejšie a oveľa príjemnejšie podnebie.

Kristína vyučovala a pomáhala v tamojšej saleziánskej strednej škole asi pre 300 chlapcov. „Až tam som silnejšie pocítila prítomnosť dona Bosca a jeho spirituality. Medzi chlapcami je spiritualita sv. Jána Bosca prítomná v každodenných situáciách,“ tvrdí Kristína a zdôrazňuje, že práve u týchto chlapcov vidí ľudskosť a empatiu.

„Myslím si, že tieto dve vlastnosti sa začínajú v slovenskej kultúre pomaly, ale isto vytrácať,“ podotýka s plnou vážnosťou a vzápätí opisuje jednu osobnú skúsenosť.

„Učiteľka v saleziánskej škole alebo v škole so saleziánskou spiritualitou sa vyznačuje tým, že sa jej práca nekončí zvončekom po poslednej hodine v škole, ale plynulo pokračuje počas obeda rozhovormi či spoločným stolovaním, pomocou na poli, hraním hier alebo jednoducho iba trávením času spoločne s chlapcami,“ vysvetľuje.

„A to sa mi páči najviac, lebo don Bosco dal chlapcom celý svoj život. Videla som to aj na bratoch saleziánoch. Brat Erik miloval hry, hlavne basketbal. Už bol rozbehnutý zapojiť sa do hry, keď prišiel chlapec a poprosil ho, či by mu ostrihal vlasy. S úsmevom odložil ,športového ducha´, vzal strojček a prežili spolu pekný čas.“

Misijné špeciality
Náboženský život je podľa slov Kristíny v Tanzánii rozdielny. „Nebeskému Otcovi sú tamojší veriaci podľa mňa omnoho vďačnejší ako my. Počas svätých omší či adorácií chlapci radi píšu svoje vďaky, prosby alebo strelné modlitby. Nedeľná svätá omša je veľká slávnosť, na ktorej sa stretne celé mestečko, alebo v našom prípade škola spolu s učiteľmi.“ Sväté omše, ružence či adorácie sprevádza radosť, tanec a spev.

K životu na misiách patrí, samozrejme, aj spoznávanie miestnej gastronómie. Na čo by Kristína zvlášť upozornila z tamojších špecialít? „Spomeniem viacerým známu kašu ugali. Varí sa z kukuričnej múky a vody. Zachutili mi aj tradičné placky čapati, bola to vďačná zmena po každodennej ryži. Páči sa mi, že ľudia využívajú svoje lokálne potraviny, či už ovocie, zeleninu alebo strukoviny.“

Pobyt v dovtedy neznámom prostredí človeka obohatí nielen o nové skúsenosti z gastronómie, ale dokáže pripomenúť i hodnoty, na ktoré sa pomaly zabúda. Ako to bolo v prípade Kristíny Ivančíkovej? „Tieto misie mi dali viac, ako som tam ja zo seba odovzdala. Každý deň som sa naučila niečo nové. Misie mi ponúkli zrkadlo môjho vnútra, mojich talentov i slabostí, na ktorých môžem pracovať.“