Na misie chodia aj lekárnici

Keď mladú Slovenku v Českej republike prestávala baviť práca, pátrala po zamestnaní, ktoré by malo hlbší zmysel. Keďže rada cestuje a spoznáva nové kultúry, rozhodla sa vyskúšať dobrovoľníctvo.

Stala sa jednou z tých, ktoré pracujú v medzinárodnej humanitárnej organizácie Lekári bez hraníc - Médecins Sans Frontières (MSF), ktorá poskytuje odbornú zdravotnícku pomoc ľuďom vo viac ako 70 krajinách sveta.

Priveľa kozmetiky 
Keď svoje rozhodnutie oznámila rodičom, boli trochu šokovaní, ale, tak ako vraj vo všetkom, napokon ju podporili. Zuzana bola priradená do tímu v štáte Malawi, konkrétne do mesta Chiradzulu.

V tomto štáte MSF pôsobí cez 30 rokov. „Náš projekt, ktorý tvorí team 11 zahraničných a okolo stovka miestnych pracovníkov,“ približuje Zuzana, ktorej úlohou je zabezpečiť dostatok medikamentov pre pacientov.

Tí sem prichádzajú s rozmanitými ochoreniami, Zuzana spomína napríklad tieto: pacienti užívajúci 2. a 3. líniu antivirotík, pacienti s oportunistickými infekciami (pneumónia, tuberkulóza, encefalitída, nádory), pacienti so zvýšeným množstvom vírusu cirkulujúceho v plazme, pacienti s BMI (index telesnej hmotnosti) nižším ako 16 (teda hlboko podvýživení) či tí, ktorí sú v teťom a štvrtom štádiu ochorenia.

Keď mladú Slovenku v Českej republike prestávala baviť práca, pátrala po zamestnaní, ktoré by malo hlbší zmysel.

Predtým sa Zuzana dobrovoľníckej činnosti nevenovala, preto celkom nevedela, čo môže a má očakávať: „Šla som sem trochu s obavou, či zvládnem prácu a spolubývanie s kolegami, ale máme fakt skvelý team, pomáhame si a podporujeme sa navzájom.

Čo sa týka predsudkov, doniesla som si zbytočne veľa kozmetiky, všetko základné sa tu dá kúpiť.“ Tiež sa obávala, že nebudú mať splachovací záchod, ale aj v dome, kde býva, aj v kancelárii taký majú.

Lekárnická pomoc
Primárne je Zuzaninou úlohou zabezpečiť, aby na misii boli lieky a aby sa dostali k pacientom.

Čo to znamená v praxi, vysvetľuje sama Zuzana: „Pravidelne navštevujeme zdravotnícke zariadenia, v ktorých kontrolujeme skladovú situáciu antivirotík (liekov na potlačenie HIV infekcie) a snažíme sa zabezpečiť, aby ich bolo všade dostatok. Zásobujeme aj laboratória.“ Ďalšiu časť jej práce tvorí kancelárska administratíva - menežment skladu, reporty, meetingy, objednávky...

Celkovo tím v projekte, ktorého sa Zuzana zúčasťňuje, tvorí aktuálne 11 zahraničných a okolo stovka miestnych pracovníkov.

Zuzana s kolegami vstáva o šiestej, z domu odchádzajú o siedmej, o pol ôsmej im začína služba. Obedovať zvyknú o jednej, a keď sa okolo šiestej vráti z práce, zvyknú si dať všetci spoločnú večeru – a potom sa už každý ventiluje po svojom.

Zuzana napríklad pri knižke, filme, na internete či pri komunikácii s rodinou a kamarátmi.

Deti majú kluby 
Podľa Zuzaninej skúsenosti väčšina pacientov pravidelne a svedomite užíva lieky a sú za ne veľmi vďační. Možno je to aj vďaka tomu, že ich nevnímajú ako samozrejmosť.

„Dosť často sa stretávame s nedostatkom základných liekov (antibiotík, analgetík – lieky proti bolesti...) a ani zďaleka nemajú prístup k takému ohromnému množstvu rôznych medikamentov ako my,“ konštatuje Zuzana, ktorú prekvapilo, že napriek napriek rôznym chorobám dokážu byť deti veselé.

Napríklad malí HIV pozitívni pacienti sa vraj dokážu dobre baviť a keď im liečba zaberá, sú na nerozonanie od zdravých detí. Práve pre maloletých a asolescentov infikovaných vírusom HIV usporadúvajú každú sobotu aj „teen cluby“.

Ich cieľom je odber a rozbor krvi, odborná konzultácia s lekárom a poradcom. Keď je to potrebné, k dispozícii je aj psychológ. Pre deti je tiež pripravený náučný program prispôsobený ich veku, ktorý zahŕňa hry, diskusie či divadlo.

Nakoniec sa vydávajú lieky, čo je proces, na ktorom sa podieľa aj Zuzana. Nie je náhoda, že tieto „teen cluby“ sú v sobotu – organizátori sa tak snažia docieliť, aby deti nevymeškávali školu a ich rodičia, ktorí väčšinou tvoria doprovod, prácu. Práve kvôli „teen clubom“ majú lekárnici aj posunutý pracovný čas: od utorka do soboty, voľno majú v nedeľu a pondelok.

Primárne je Zuzaninou úlohou zabezpečiť, aby na misii boli lieky a aby sa dostali k pacientom.

Bežné sú aj znásilnenia
Zuzanu dojímajú najmä osudy miestnych detí. Spomína si napríklad na dievča, ktoré malo 14 rokov, ale vyzeralo na 8: „Zúčastnila sa Teen clubu, bola veľmi vyčerpaná, do zdravotného centra dorazila po troch hodinách chôdze, peši, sama.

Jej zdravotný stav nebol dobrý, museli jej zmeniť liečbu a jej osud je tiež komplikovaný – otca nemá, len matku, ktorá je nevidiaca a chorá, o deti sa stará babička. A takýchto prípadov máme viacero.“

Tiež ju prekvapil takzvaný „inititation ceremony“, teda rituál odpannenia, ktorého sa dievča zúčastní po prvej menštruácii. „Je to niečo ako tábor, kde staršie ženy učia dievčatá, ako sa majú správať k svojim budúcim manželom.

Nakoniec príde muž zvaný hyena a s každým dievčaťom má nechránený pohlavný styk. Ak dievča odmietne, hrozia jej prekliatím a vyhrážajú sa, že nešťastie postihne nielen ju, ale aj celú jej rodinu.

Hyena takisto ‚pomáha’ aj párom, ktorým sa nedarí počať dieťa. Ak je tento muž HIV pozitívny, spôsobuje dievčatám a ženám okrem traumy znásilnenia aj prenos nákazy.“ Podľa Zuzany je to však len  jeden zo spôsobov, ako dostať HIV vírus, viac obetí má vraj na svedomí nedostatok diagnostických možností a liečby.

Zuzana zatiaľ nevie posúdiť, ako ju misia zmenila, vraj to necháva na posúdenie iným. A pre Európanov má tento odkaz: „Nech si každý žije podľa svojich možností a potrieb, akurát by ľudia mohli byť vďačnejší za to, čo majú, a čo považujú za samozrejmosť.“