Obrátenie k ľudskosti

Jezuita Rutilio Grande bol blízky priateľ dnes už svätého Oscara Romera. Salvádorčania sa spoznali počas štúdia v kňazskom seminári v San José de la Montaña a ich priateľstvo trvalo až do konca života.

Rutilio sa narodil 5. júla 1928 v chudobnej viacdetnej rodine v El Paisnal, a  keďže sa jeho rodičia rozviedli, vychovávala ho stará mama, veľmi nábožná žena. K tomu, aby ako dvanásťročný odišiel do malého seminára v Salvádore, ho povzbudil vtedajší arcibiskup Luis Chávez y González.

V sedemnástich rokoch sa rozhodol vstúpiť k jezuitom a túžil stať sa misionárom. Po vysvätení za kňaza v roku 1959 ďalej študoval v Španielsku i Belgicku, po návrate domov pôsobil v kňazskom seminári a vyučoval teológiu.

Autor knihy Oscar Romero. Prorok nádeje Roberto Morozzo della Rocca o Rutiliovi píše, že „bol emocionálny, veľkorysý, nepokojný človek“, ktorý súcitil s „utláčanou väčšinou“.

Hoci sa jezuiti v tom čase zamýšľali nad premenou svojej krajiny, Rutilio sa nezapájal do politických stanovísk, ale rozhodol sa žiť s najchudobnejšími z chudobných. Vzdal sa práce na univerzite a pripojil sa k spolubratom, ktorí sa venovali práci so základňovými spoločenstvami vo farnosti Aguilares.

Hlas chudobných

Krátko nato, ako bol Oscar Romero 22. februára 1977 vysvätený za salvádorského arcibiskupa, sa napätie v krajine vystupňovalo. Uchránená nebola ani Cirkev, vyhostili piatich zahraničných kňazov a vyhrážky stále neutíchali.

Rutilio Grande verejne bránil práva roľníkov v krajine, kde 14 rodín vlastnilo 60 percent poľnohospodárskej pôdy, zatiaľ čo deti chudobných zomierali na úplavicu a podvýživu.

Keď otec Rutilio išiel 12. marca 1977 vo svojom džípe spolu so starším mužom a mladším chlapcom slúžiť svätú omšu do El Paisnal, asi v polovici cesty všetkých troch nečakane zastrelili neznámi muži.

Romerovi správu zatelefonoval salvádorský prezident Arturo Armando Molina a arcibiskup sa hneď vydal na cestu do Aguilares. „Prišiel okolo polnoci. Pristúpil k  stolu, kam sme položili otca Rutilia zabaleného do bielej plachty.

Stál tam, pozeral naňho a z toho, ako naňho hľadel, ste mohli vidieť, ako nesmierne ho miloval,“ opísal ťažké okamihy jeden z prítomných roľníkov. „V tú noc sme v homílii po prvý raz počuli jeho hlas a boli sme prekvapení.

Mal rovnaký hlas ako otec Grande! ,Možno Boh urobil pre nás zázrak, aby sme nezostali ako siroty,‘ šepkal som svojmu priateľovi.“

Romero zostal pri mŕtvych bdieť celú noc a na druhý deň v pohrebnej kázni povedal o Rutiliovi Grandem: „V rozhodujúcich chvíľach života mi bol veľmi blízky a na jeho skutky sa nezabudne.“

Hovoriť a počúvať

Keď sa Rutilio Grande rozhodol pôsobiť v Aguilares, Oscar Romero mal obavy. Považoval to za príliš radikálne a politické. Vo chvíli, keď stál nad telom mŕtveho priateľa, ktorého predtým celkom nechápal, otvorili sa mu oči.

„Som presvedčený, že vražda Rutilia Grandeho bola dôvodom konverzie arcibiskupa Romera,“ povedal salvádorský jezuita Jon Sobrino.

Jeho slová potvrdil v roku 2010 pre Katolícke noviny aj írsky františkán Patrick Hudson, ktorý Romera poznal osobne: „V tom momente prestal byť zameraný na seba a priblížil sa k ľuďom. Bol to bod jeho obrátenia. Nešlo o konverziu z hriešneho života, ale o obrátenie k ľudskosti.

Dovolil ľuďom hovoriť a dokázal ich počúvať. Nebol len jedným z nich, ale stal sa ich hlasom.“ Oscar Romero trval na tom, aby sa smrť kňaza vyšetrila, a 14. marca napísal prezidentovi Molinovi list, na ktorý dostal okamžitú odpoveď, že bolo nariadené dôkladné vyšetrovanie.

To však neprinieslo výsledky a Romero bol presvedčený, že prezident kryje vinníkov, preto sa odmietol zúčastňovať na akýchkoľvek rokovaniach s vládou. Útoky na kňazov pokračovali a v roku 1980 si eskadra smrti vzala na mušku aj arcibiskupa Romera.

Rutilio Grande bude so svojimi spoločníkmi 72-ročným Manuelom Solorzanom a  16-ročným Nelsonom Lemusom blahorečený 22. januára v salvádorskej katedrále. Spoločne s nimi bude beatifikovaný taliansky františkánsky kňaz Cosme Spessota Zamuner, ktorého takisto zavraždili v Salvádore v roku 1980.