Pápežské misijné diela učia solidarite
Viktor jakubov na návšteve v sirotinci Naitingou v Benine, kde Pápežské misijné diela podporili kňazské semináre. Snímka: archív VJ
Riaditeľom Pápežských misijných diel na Slovensku ste boli desať rokov. Ako sa PMD - ktoré ako celosvetová organizácia spadajú pod Kongregáciu pre evanjelizáciu národov - pod vaším vedením rozvíjali a čo nové priniesli?
Na začiatku prvého obdobia som si vytýčil dva ciele. Po prvé transparentnosť v používaní finančných prostriedkov darovaných na misie, čo je už samozrejmá vec. Každý si môže na webovej stránke www.misijnediela.sk pozrieť, koľko darov sa vyzbieralo za ten-ktorý rok, či na aké projekty a do ktorých krajín boli odoslané dary na misie.
Druhým cieľom bolo zmodernizovanie činnosti PMD a ich rozšírenie v diecézach. Boli vymenovaní noví diecézni riaditelia PMD, rozbehla sa činnosť Národnej misijnej rady a tiež stretnutia Rady KBS pre misie. Činnosť PMD v diecézach však treba naďalej rozvíjať a prehlbovať.
Keď sme robili rozhovor pred desiatimi rokmi, plánovali ste do šírenia misijného povedomia zapojiť aj moderné technológie. Akým spôsobom sa dnes môžu ľudia dozvedieť o poslaní PMD, ale aj o misiách vôbec?
V tomto smere sme zaostávali a bolo nutné zlepšiť kvalitu vnímania PMD. Vybudovali sme novú vizuálnu identitu PMD, ktorá sa premietla vo všetkých mediálnych nosičoch ako webová stránka, sociálne siete, časopis Svetové misie, rôzne misijné materiály či letáky.
Nadchol som sa myšlienkou pomôcť obnoviť Cirkev v Rusku, ktorá prežila zničujúce prenasledovanie trvajúce sedemdesiat rokov.
Rozšírili sme možnosti registrácie za člena PMD a poslania svojho daru na misie cez webovú stránku a podobne. Návštevou webu môžu záujemcovia získať základné informácie o PMD.
Predtým, ako ste prišli na PMD, pôsobili ste na misiách v Rusku. Čo vás ako diecézneho kňaza motivovalo stať sa misionárom?
Nadchol som sa myšlienkou pomôcť obnoviť Cirkev v Rusku, ktorá prežila zničujúce prenasledovanie trvajúce sedemdesiat rokov. Keď sa po páde totality objavila možnosť ísť do Ruska, neváhal som ani minútu a v roku 1997 som tam odišiel.
Pôsobil som najprv tri mesiace v Kursku, kde som sa učil jazyk. Potom som bol ustanovený za farára vo Voroneži, kde som pôsobil pol roka. Po tejto misii ma arcibiskup preložil do Moskvy do farnosti sv. Petra a Pavla na Malej Ljubjanke v Kostole sv. Ľudovíta. Mal som tam na starosti nedeľnú školu katechizácie detí.
Bolo to jedno z najkrajších období môjho kňazského života. Svoju misiu v Rusku som zakončil v Sankt Peterburgu, kde som pôsobil v Kňazskom seminári Márie, Kráľovnej apoštolov, spočiatku ako prefekt a neskôr ako špirituál. Po jedenástich rokoch v Rusku som sa vrátil domov a pokračoval na PMD.
V čom by podľa vás mali spočívať misie 21. storočia?
V tom, čo je v misiách najhlavnejšie. Mení sa iba forma, podstata zostáva. Vydávať presvedčivé svedectvo o živote podľa evanjelia. Parafrázoval by som vetu blahoslaveného pápeža Pavla VI.: Ľudia budú počúvať misionárov vtedy, ak zároveň budú aj svedkami toho, čo hlásajú. Nič nové tu nevymyslíme. Motorom misií je a vždy bude Duch Svätý. Ak sa ním dáme viesť, budeme určite úspešní.
Každý rok ste sa zúčastňovali na stretnutí národných riaditeľov PMD, kde ste mali možnosť porovnať si aktivity v jednotlivých krajinách. Ktoré z nich vás špeciálnym spôsobom oslovili a naopak, v čom bolo Slovensko inšpiráciou pre iných?
Musíme rozlíšiť krajiny pod správou Kongregácie pre evanjelizáciu národov od ostatných krajín. Krajiny ako Slovensko sú čistými darcami a podporovateľmi rozvoja misií a ich aktivity sú prispôsobené tomuto cieľu: oživovať misijného ducha a motivovať veriacich k solidarite s ľuďmi v ostatných krajinách, ktoré sú vo veľkej miere iba príjemcami darov, pretože väčšinou ide o chudobné krajiny tretieho sveta.
Ľudia budú počúvať misionárov vtedy, ak zároveň budú aj svedkami toho, čo hlásajú.
Na celom tomto diele je krásna solidarita jednej časti Cirkvi vyjadrená úsilím pomôcť tej druhej chudobnej časti, čím sa vytvárajú duchovné mosty tvoriace jedno univerzálne cirkevné spoločenstvo.
Napríklad PMD na Slovensku dlhodobo podporovali Cirkev v Burkine Faso. Navštívili sme tam kostoly, kláštory, farské budovy, ktoré boli postavené za dary pre PMD. Nakrútili sme o tejto pomoci aj dokumentárny film Zem spravodlivého ľudu v slovenskej aj vo francúzskej verzii. Tento film bol odvysielaný aj v katolíckej televízii v Burkine Faso a vo francúzsky hovoriacich štátoch západnej Afriky.
Videli ho mnohí Afričania a mnoho ľudí tam teda vie, že jestvuje Cirkev na Slovensku, ktorá im pomáha a podporuje ich farnosti a diecézy. Z vďačnosti sa veriaci z Burkiny Faso za nás na Slovensku modlia. Okrem toho to všetko vidí Boh, ktorý je hlavným Darcom tých najlepších darov.
Máte nejaký misijný vzor? Aký je váš obľúbený svätý alebo blahoslavený súvisiaci s misiami?
V poslednej dobe ma zaujal príbeh blahoslaveného Oscara Romera, arcibiskupa San Salvádora. V jeho krajine vládla polovojenská junta, ktorá bojovala proti vlastnému ľudu. Veľa ľudí vtedy zmizlo bez stopy, neskôr ich našli umučených a zabitých. Mnohých však nenašli vôbec.
Po 21 rokoch sa vraciam do služieb Nitrianskej diecézy, kde som bol po kňazskej vysviacke inkardinovaný a odkiaľ som odišiel do misií.
Keď sa arcibiskupa Romera novinári pýtali, prečo bojuje proti vláde, odpovedal: „Nebojujem proti vláde. Môj ľud sa bráni proti nespravodlivostiam vlády a ja stojím pri svojom ľude.“ Vedel, že bude zavraždený a dobrovoľne to prijal. To je už milosť. Sám človek nemá vlastné zdroje, aby to dokázal prijať.
Kam povedú vaše ďalšie cesty? Aká misia vás čaká?
Po 21 rokoch sa vraciam do služieb Nitrianskej diecézy, kde som bol po kňazskej vysviacke inkardinovaný a odkiaľ som odišiel do misií. Odovzdávam PMD svojmu nástupcovi s dobrým pocitom.
Myslím si, že každý zodpovedný človek by mal mať ambíciu posunúť aspoň trochu dopredu inštitúciu, ktorá mu bola zverená. Dúfam, že sa mi to aspoň trochu podarilo. To isté želám aj svojmu nástupcovi Ivanovi Kňazemu. Verím, že posunie PMD zasa o krok ďalej, z čoho sa budem tešiť.