Pre Etiópčanov sa stal Etiópčanom

Svätý Justín de Jacobis, ktorého sviatok si pripomíname 31. júla, pochádzal zo zámožnej rodiny. Narodil sa 9. októbra 1800 v San Fele, dedine južne od Neapola.

Už na strednej škole prejavil záujem stať sa kňazom a jeho rodina požiadala svojho blízkeho priateľa karmelitána, aby ho usmernil. Ten mu odporučil, aby sa stal vincentínom, a tak bol ako 24-ročný vysvätený za kňaza Misijnej kongregácie sv. Vincenta de Paul.

Kazateľ a spovedník
Počas prvých rokov kňazstva dával Justín duchovné cvičenia a stal sa známym kazateľom i vyhľadávaným spovedníkom. V roku 1836 prevzal vedenie kňazského seminára v Neapole a v rokoch 1836 a 1837 sa po vypuknutí cholery obetavo staral o chorých. Keď sa o jeho nasadení dopočul kráľ Ferdinand II., chcel ho vymenovať za biskupa. Justín to však odmietol, jeho snom boli misie.

Po viacerých peripetiách ho Svätá stolica vyslala za apoštolského prefekta Abesínie (dnes Etiópia). Dôvodom bolo to, aby nebol závislý od miestnych autorít, ale spadal priamo pod pápeža. Spolu s ním odišiel aj ďalší kňaz Luigi Montuori.

Etiópia nebola v tom čase považovaná za misijné územie, pretože jej obyvatelia konvertovali na kresťanstvo, no krajinu ovplyvnila schizma a heréza. V čase, keď tam Justín prišiel, nebol v krajine jediný katolík.

Stal sa Etiópčanom
Justín a Luigi nadviazali krátko po príchode kontakt s vincentínom Giuseppem Sapetom, ktorý prišiel do krajiny na vlastnú päsť bez poverenia cirkevných autorít a začal tam misijnú činnosť. Ľudia ho prijali medzi seba, hoci vedeli, že je katolícky kňaz.

V tom čase mohli byť totiž v pravoslávnej krajine všetci katolícki kňazi okamžite popravení. Traja talianski misionári spoločne diskutovali o najlepšom spôsobe, ako začať svoju misiu, a rozhodli sa, že spočiatku nebudú verejne sláviť svätú omšu, ani sa modliť breviár.

Hneď od začiatku sa rozhodli žiť rovnakým štýlom ako Etiópčania. Obliekali sa i jedli ako oni, začali sa učiť tri z ich množstva jazykov – amharčinu, tigriňu i liturgický jazyk ge´ez. Zachovali sa dôkazy, že Justín tieto jazyky vynikajúco ovládal a v amharčine dokonca napísal niekoľko kníh.

Ľudí si získal svojimi jednoduchými kázňami, ktorým miestni bez námahy porozumeli. Kamkoľvek šiel, hlásal evanjelium slovom i prácou. Podobne ako v čase cholery sa staral o chorých a chudobných.

Poďte a presvedčte sa, že Duch Svätý zasadil do môjho srdca obrovskú lásku k etiópskym kresťanom.

Povzbudzoval malé katolícke komunity, ktoré okolo neho vznikali, a k ľuďom pristupoval s otcovskou dobrotou.

„Ústa sú dverami srdca. Reč je ich kľúčom. Keď otváram ústa, odomykám dvere svojho srdca. Keď sa vám prihováram, odovzdávam vám kľúč od srdca. Poďte a presvedčte sa, že Duch Svätý zasadil do môjho srdca obrovskú lásku k etiópskym kresťanom.“

Zúčastňoval sa na liturgických sláveniach miestnej cirkvi a riadil sa etiópskym liturgickým kalendárom. Keď k nemu ľudia prichádzali na návštevu, diskutoval s nimi o náboženských otázkach a deti začal vyučovať katechizmus.

Nechcel byť biskupom
Justín túžil, aby na katolicizmus konvertoval etiópsky klérus. Prvým konvertitom bol miestny dekan, ktorého neskôr nasledovali ďalší.

Justín zastával názor, že príprava kňazov, ako aj liturgia sa majú zachovať v ríte Etiópskej koptskej cirkvi a nie v latinčine, v čom zostal nepochopený. Za pravdu mu dal o viac ako sto rokov neskôr až Druhý vatikánsky koncil, ktorý uznal, že Justínovo chápanie misijného apoštolátu bolo správne.

Keďže počet kandidátov kňazstva rástol, Justína trápilo, kto ich vysvätí za kňazov. V tom období prechádzal Etiópiou taliansky kapucínsky biskup Guglielmo Massaia, ktorý sa zastavil v dôležitom prístavnom meste Massawa a vysvätil tam za kňazov troch Justínových kandidátov.

To bolo však jednorazové riešenie, Guglielmo Massaia preto Svätej stolici navrhol, aby sa biskupom stal Justín de Jacobis. Hoci sa tomu bránil, napokon privolil, a v januári 1849 bol v Massawe tajne vysvätený za biskupa.

Nasledujúce roky boli pre Justína poznačené mnohými ťažkosťami, a to nielen zo strany pravoslávneho biskupa, ale aj vlastných spolubratov. Nikto z nich okrem mladého kolegu Carla Delmonta nesúhlasil s jeho misijnými metódami, zvlášť s výchovou mladých miestnych kňazov.

Jedným z jeho blízkych spolupracovníkov bol Gebre Michael, ktorý obdivoval Justínovu svätosť i jeho spôsob prístupu k ľuďom. Stal sa Justínovým poradcom a Justín ho neskôr vysvätil za kňaza.

Obaja sa však spolu s inými konvertitmi dostali do väzenia, pretože katolícka viera bola v krajine zakázaná. Mučili ich a žiadali, aby sa zriekli katolíckej viery. Brat Gebre Michael zomrel 28. augusta 1855 na kruté zaobchádzanie vo väznici.

Biskupa Justína oddelili od ostatných väzňov a poslali do exilu na pobrežie. Dozorcovia ho oslobodili a medzi ľuďmi rozšírili, že odmietol vykonanie rozsudku a utiekol. Biskup Justín de Jacobis sa vrátil do oblasti, kde predtým pôsobil, a žil tam ešte päť rokov.

Politická situácia v Abesínii sa zhoršovala a v januári 1860 bol Justín ako 60-ročný opäť zatknutý a uväznený. Potom ho síce prepustili, ale svojmu podlomenému zdraviu podľahol 31. júla 1860. Za svätého bol vyhlásený 26. októbra 1975.