Prijímam a vážim si svoje korene

Najhoršie je, keď sa človek hanbí za svoj domov,“ napísal anglický spisovateľ Charles Dickens vo svojom románe Veľké nádeje. V mojej vlasti Keni žije viac ako štyridsať rôznych kmeňov a každý má vlastný jazyk i kultúrnu identitu. Vždy som sa usilovala prijať svoj kmeň a jeho zvyky.

Nedávno som čítala zaujímavý článok o rodovej línii a afilácii, teda príslušnosti k niečomu. Pôvod nám bol odovzdaný a musíme ho prijať, no svoju príslušnosť si môžeme do určitej miery slobodne vybrať.

KMEŇOVÉ STEREOTYPY

S jednotlivými kmeňmi sa viažu mnohé stereotypy. O mojom kmeni sa traduje, že má veľkú chuť do jedla a špecifický prízvuk. Na túto tému sa hovorí mnoho vtipov a celé roky mi bolo veľmi nepríjemné, keď som ich počúvala. To, z ktorého kmeňa človek pochádza, sa dá zistiť na základe priezviska.

No niektoré mená, ako napríklad to moje, spôsobujú zmätok a ľudia nevedia určiť, odkiaľ pochádzam. Jednoznačné pri identifikácii pôvodu nie sú ani črty tváre. Dlhý čas som sa z týchto okolností tešila a vyhýbala som sa prezradeniu svojej kmeňovej identity.

Vyrastala som v blízkosti mesta a bola som rada, že som spätá so svojimi susedmi a kamarátmi v škole, a nie so svojím kmeňom. Nechcela som patriť k inému kmeňu, ale zároveň mi bolo nepríjemné byť zo svojho kmeňa.

Vďaka početným návštevám na vidieku som sa oboznámila so spôsobom života a zvykmi príslušníkov nášho kmeňa. Napríklad že určité časti zvieraťa môžu jesť iba muži.

Dodržiavame aj pohrebné tradície, ktoré by sa cudzincovi mohli zdať zvláštne, no zaujímavo sa miešajú s  praktizovaním kresťanského náboženstva. Vždy, keď som priateľom vysvetľovala niektoré z týchto obyčajov, ich komentáre ma nútili, aby som ich spochybňovala. Žiaľ, nikdy som sa nedostala k tomu, aby som sa na dôvody, prečo sa praktizujú, spýtala starších ľudí v našej komunite.

ROZHOVOR S RODINOU

Počas bakalárskeho štúdia som navštevovala hodiny filozofickej antropológie. Študovali sme úlohu kultúry v živote človeka. Práve kultúra je jedinečný identifikátor, ktorý človeku poskytuje pocit spolupatričnosti mimo rodinnej jednotky. Hodnotí sa podľa toho, nakoľko vedie k morálnemu dobru človeka.

Prednášky mi umožnili pochopiť, že hoci je ťažké prijať niektoré kultúrne praktiky, neznamená to, že sú morálne zlé. Ich dodržiavanie si však vyžaduje určitú mieru nesebeckosti. Hlbší zmysel môjho etnika sa mi tento rok odkryl tým najneočakávanejším spôsobom.

S rodinou sme sa rozprávali o výzvach, ktoré v spoločnosti zažívajú starí ľudia. Náš rozhovor sa zameriaval na strach zo straty telesných síl a nutnosti spoliehať sa na druhých v každodennom živote.

Ďalší druh strachu vyvoláva skutočnosť, že niektorí rovesníci odchádzajú a seniori si uvedomujú obmedzenosť času, ktorý ešte strávia s blízkymi. Uvažovala som aj o tom, že staršia generácia zažila celý rad zmien, keď Keňa prechádzala od kolonializmu k nezávislosti.

Kultúra bola pre ňu stredobodom stability, niečím, čoho sa dodnes veľmi držia, aby sa v prvom rade identifikovali a tiež aby sa vyrovnali s ustavične sa meniacim svetom.

TRADÍCIE VERZUS DÔSTOJNOSŤ

Vyzbrojená novým poznaním sa pomaly blížim k lepšiemu chápaniu vlastnej kultúry a usilujem sa ju zachovávať najmä kvôli svojim starým rodičom a ich rovesníkom. Ak budem dodržiavať tradície a rituály svojich predkov, neznamená to, že som menej vzdelaná.

Ani sa tým neprispôsobujem stereotypom, ktoré ľudia pripisujú môjmu kmeňu. V  záujme spokojnosti členov svojej komunity, najmä staršej generácie, sa postarám o to, aby aj v starobe mohli slobodne rozvíjať kultúru, v ktorej vyrastali.

Zaiste nie je spravodlivé, aby boli ženy obmedzované v konzumácii určitých častí zvierat alebo v účasti na niektorých rituáloch. Väčšina ľudí však chápe, že základom ich kultúry je potreba prejavovať úctu ostatným a žiť s nimi v harmónii.

Z tohto dôvodu sa postupne odstraňujú kultúrne praktiky, ktoré porušujú dôstojnosť ľudskej osoby. Vzhľadom na tieto úvahy pomaly prijímam svoju identitu a praktiky v rámci komunity Luhya v Keni. Dúfam, že aj vy si dokážete hlbšie vážiť svoju kultúru.