Ťažkosti ich hlbšie spájajú s utrpením Krista

„Špecifikum našej kongregácie spočíva v rôznorodosti jej poslania v misiách. Snažíme sa byť všade tam, kde je to potrebné. Nezáleží na tom, či ide o prácu v kuchyni alebo na univerzite, dôležité je dať sa do služby bratom a sestrám,“ vysvetľuje na úvod sestra Sára Tokarčíková, ktorá spiritualitu misijných sestier spoznávala už od malička v rodnom Spišskom Štiavniku, kde sestry pôsobili dlhé roky.

Keď mala Sára pätnásť rokov, strávila tri týždne v komunite slovenských sestier v Rumunsku. Ako sama priznáva, bol to pre ňu požehnaný a výnimočný čas, počas ktorého naplno zažívala poslanie i charakter misií, a to nielen v úplnej materiálnej chudobe, ale aj v bohatstve načúvania Božiemu volaniu.

Jej prvým pôsobiskom v Bolívii sa stala periférna časť Cochabamby, kde funguje tamojšia rehoľná komunita v blízkosti najväčšieho mestského smetiska. Táto oblasť bola vybudovaná v dôsledku veľkého presunu rodín z vidieka do mesta.

„Mnohí sa sťahujú aspoň do tejto prímestskej oblasti, aby zabezpečili svojim deťom základné vzdelanie a sebe stabilnejšiu prácu.

Venovala som sa tam deťom a mládeži, ktorí prichádzali do nášho centra, aby tu mohli robiť svoje domáce úlohy a študovať,“ predstavuje sestra Sára svoje prvé miesto pôsobenia v Bolívii, kde v mnohých vzdialených komunitách je jedinou možnosťou práce poľnohospodárstvo, pasenie dobytka či ťažká práca chlapov v baniach alebo v kameňolome.

Z prímestskej oblasti na vidiek

Po dvoch rokoch sa dostala do oblasti Titagallo – ide o vidiek alebo, lepšie povedané, o lazy. Nachádza sa v nadmorskej výške štyritisíc metrov nad morom, čo je charakterizované ako altiplano.

„Podmienky na život sú tam oveľa náročnejšie. V takejto výške sa máločo urodí, takmer celý rok je chladno a ľudia musia veľmi tvrdo pracovať, aby sa uživili,“ opisuje sestra Sára tamojšie prírodné podmienky a zároveň prezrádza, že v Titagallo funguje internát pre šesťdesiat detí a mladých vo veku od šesť do osemnásť rokov, ktorým sa tam dostáva základného vzdelania.

Sárina služba spočívala vo viacerých činnostiach – bola vychovávateľkou, učiteľkou, kamarátkou, mamou, údržbárkou či lekárkou. Po ďalších dvoch rokoch však Boh pozval sestru Sáru na nové miesto, to sa už písal pandemický rok 2020, ktorý ovplyvnil celý svet. V januári bola otvorená nová misia i komunita v meste Oruro.

„Okrem mňa tu pôsobia tri sestry z Poľska a Indonézie. Pre pandémiu sme plány misie odložili a snažili sa odpovedať na výzvy pandémie, ktorá zasiahla celý svet,“ hovorí o neľahkých začiatkoch sestra Sára.

V apríli prevzala úlohu riaditeľky tamojšej diecéznej charity, a tak sa začala často pohybovať medzi najchudobnejšími, ktorým je potrebné poskytnúť humanitárnu pomoc. V súčasnosti sa venuje aj reštrukturalizácii charity a hľadaniu odpovedí na výzvy po skončení pandémie.

Vieru prežívajú hlboko, no aj s odlišnosťami

Podľa sestry Sáry sú ľudia v Bolívii nábožensky založení, ich prežívanie viery je hlboké, no odlišné od toho nášho. „Na mnohých miestach neexistujú kostoly, kňazi tam pre obrovské vzdialenosti medzi farnosťami neprichádzajú; cítiť tam aj nedostatok kňazov.

A tak si ľudia robia svoje rituály, založené na viere v prírodu a matku zem. Dôležitý je pre nich dotyk so sochami svätých a svätená voda má pre nich často väčšiu hodnotu ako samotná svätá omša,“ vysvetľuje sestra Sára a podotýka, že tamojší obyvatelia môžu byť pre nás Európanov inšpiratívni v tom, že sú jednoduchí a zároveň hlboko veriaci.

Rehoľné spoločenstvo služobníc Ducha Svätého svedčí o Božej láske ku každému človeku. V ktorých momentoch počas svojej služby vníma sestra Sára Tokarčíková oveľa viac toto základné poslanie rehole?

„Ako misionárky sa snažíme byť v blízkosti človeka a vidieť v ňom Krista.

Veľmi silné momenty nastanú, keď napríklad matka s tromi deťmi, ktoré opustil otec, príde prosiť s plačom o pomoc, lebo nemá ani tú najbližšiu rodinu, a hoci bola pre mňa úplne neznámou osobou, dnes je mojou blízkou spolupracovníčkou a ja môžem vidieť rásť jej deti, počúvať jej životný príbeh, môžeme sa spolu smiať, ale aj plakať.“

Pôst a Veľká noc na opačnom konci sveta

A aká je atmosféra pôstu a Veľkej noci v Bolívii?

„Pôstne obdobie je podobné tomu nášmu. Na Popolcovú stredu je možnosť prijať popolec na čelo ako symbol pokánia. Veriaci sa tiež modlievajú pobožnosť krížovej cesty. Počas Veľkonočného trojdnia je pre ľudí oveľa dôležitejší Veľký piatok než samotná Veľkonočná nedeľa.

Utrpenie Pána sa tu prežíva veľmi hlboko a intenzívne. Na Veľký piatok sa pripraví dvanásť rozličných jedál ako pripomienka dvanástich apoštolov, ktorí sprevádzali Krista pri Poslednej večeri.

Aj utrpenie, ktorým mnohí miestni obyvatelia prechádzajú, ich oveľa hlbšie spája s utrpením Pána než so zmŕtvychvstaním,“ zdôrazňuje rozdielne prežívanie najdôležitejších kresťanských sviatkov sestra Sára.