To je Afrika. Milujeme čakanie

Vo štvrtok dopoludnia je vo veľkej sále u misionárov lásky v nairobskej štvrti Pangani rušno. Pravidelne tam prichádza okolo dvesto žien a detí. Miriam v hnedej kuchynskej zástere sa s ustavičným úsmevom na tvári zapája do pomoci v kuchyni. Výdaj jedla pripomína vývarovňu, ktorá funguje ako hodinky.

Napriek množstvu ľudí ide všetko rýchlo. Jeden z misionárov povie do mikrofónu ešte pár slov a modlitbou stretnutie ukončí. V tej chvíli sa začne veľké upratovanie a dvesto tanierov i pohárov mizne v lavóroch plných peny. Do polhodiny je všetko na poriadku a ženy s deťmi, ktoré zostali, zametajú sálu.

DVESTO CHLAPOV

„V Keni som prežila necelé dva mesiace. Moja služba spočívala v tom, že som chodievala do rozličných domov misionárov lásky v Nairobi,“ hovorí Miriam, rodáčka z Rakovej.

„Vo štvrti Pangani pripravovali misionári jedlo a program každý deň pre inú skupinu ľudí – jeden deň prišli muži, ďalší deti alebo matky s malými deťmi.“ Dobrovoľníci im rozdávali jedlo, modlili sa s nimi, hrali sa s deťmi a robili pre ne katechézy.

„Potom nasledovala voľná zábava, ktokoľvek mohol prísť a niečo zaspievať. Bolo úžasné sledovať, ako dvesto chlapov spieva pesničku, ktorú začal jeden z nich.“ Na myšlienku absolvovať dobrovoľnícky pobyt v Keni priviedol Miriam po prvý raz kamarát Aďo, ktorého poznala zo spoločenstva Žíznim.

„Boli sme ešte na vysokej škole a on svoje letá trávil u misionárov lásky v Afrike.“ V tom období mala už Miriam za sebou niekoľko misií v rôznych domoch misionárok lásky po celej Európe. Časový priestor sa jej naskytol v období, keď menila prácu.

CHUDOBA JE OSAMELOSŤ

Vo štvrti Pangani v Nairobi pôsobí aj slovenský misionár lásky Peter Kučák, ktorý sa zaslúžil o rozšírenie hnutia Žíznim vo viacerých európskych krajinách. Pôvodne ho založili misionári lásky v Tijuane v Mexiku v roku 2006.

„Na stretnutiach tohto spoločenstva som sa začala zúčastňovať na strednej škole. Po birmovke som mala túžbu duchovne rásť i naďalej. Do spoločenstva ma priviedli kamarátky z divadla. Vtedy mi to pripadalo len ako jedna z možností, teraz však viem, že to nebola náhoda.“

Učenie Matky Terezy formuje Miriam dodnes. „Chápala, že najhoršia chudoba je osamelosť a pocit, že nie som milovaný. Takúto chudobu je ľahké nájsť všade na svete.“

Misionár Peter Kučák pozná Miriam od jej stredoškolských čias: „Vždy bola veľmi vnímavá. Človeka, ktorého mala pred sebou, naozaj počúvala, hoci čeliac toľkej biede, mohla podľahnúť pocitu bezmocnosti.“

Za krátkych šesť týždňov oslovila podľa jeho slov neúnavnou službou mnoho mladých ľudí. „Keď odchádzala z Nairobi, dala mi zoznam mien mladých, ktorým mám naďalej pomáhať žiť charizmu Matky Terezy.“

ROVNAKÉ PROBLÉMY

Rozdielna kultúra, s  ktorou sa v  Keni Miriam konfrontovala, priniesla nečakané prekvapenia. „Keď som mala možnosť spoznať „V Keni som stretla veľa neuveriteľne silných ľudí, hlavne žien,“ hovorí farmaceutka Miriam Slezáková (26). Začiatkom roka prežila šesť týždňov v Nairobi ako dobrovoľníčka. Naučila sa, aj čo znamená hakuna matata.

DOBROVOĽNÍCTVO POĽUDŠŤUJE, CIEĽOM NIE JE VIDIEŤ CHUDOBU NIEKDE INDE

To je Afrika. Milujeme čakanie sa viac s niektorými dievčatami v mojom veku, uvedomila som si, že máme veľa podobných problémov. Hoci sme pochádzali z iného kúta sveta a žili sme v rozdielnych podmienkach, prežívali sme niečo podobné.“

Náročné bolo zvyknúť si, že hakuna matata, nijaký problém, nie je iba fráza. „Raz sme mali odviezť jedno dievčatko do školy pre hluchonemých. Učitelia nám povedali, aby sme nemeškali. Z Nairobi sme preto vyrážali o piatej ráno.“

Keď prišli na miesto, nikto ich nečakal. „Učitelia mali poradu a my sme tri a pol hodiny čakali na horúcom slnku. Bola som z toho vynervovaná, ale adoptívna matka dievčatka mi s úsmevom na tvári povedala: To je Afrika. Milujeme čakanie.“

VEĽKOSŤ DUCHA

Dobrovoľníci prichádzajú v Nairobi aj do domov misionárok lásky, kde sú ubytované deti s postihnutím, ženy s postihnutím alebo slobodné matky s deťmi. „Robili sme všetko od prebaľovania a  kŕmenia po upratovanie a kúpanie. Hrali sme sa s deťmi, ale aj s dospelými a chodili sme s nimi na prechádzky.“

Miriam svoju skúsenosť odporúča aj iným mladým ľuďom. „Minimálne to, aby svoj život zasadili do inej perspektívy, než na akú sú zvyknutí. Napriek tomu, že som bola v Keni krátko, usilujem sa, aby sa to neskončilo pri Afrike. Cieľom nie je vidieť chudobu niekde inde. To, čo tam človek načerpá, sa musí snažiť zúročiť doma iným spôsobom – nebyť imúnny voči chudobe, ktorá je u nás.“

Podľa Petra Kučáka nás dobrovoľníctvo poľudšťuje. „Chudobným ľuďom nechýba čaro úsmevu. Žijú nekomplikovane, stavajú na vzťahoch, vzájomnej dôvere a pomoci. Človek im ide pomáhať a vráti sa domov obohatený veľkosťou ducha tých, ktorí majú málo materiálnych istôt, ale zato veľké srdce.“