Urote Imana: Nech sa ti sníva o Bohu

Centrum sv. Antona v rwandskom meste Nyanza je postavené na kráľovskom kopci, teda na vŕšku, kde v čase monarchie býval kráľ. Dnes možno toto miesto nazvať kráľovstvom detí, pretože sa tam okrem centra pre opustené deti a deti ulice nachádza aj niekoľko základných a stredných škôl.

„Rogacionisti prišli do tohto centra 1. novembra 1988,“ vysvetľuje súčasný predstavený centra i komunity rogacionistov Vlastimil Chovanec (37). Charizmou tejto rehole, ktorú v roku 1897 založil sv. Hanibal Mária Di Francia, je modlitba za nové povolania, toto poslanie však majú jej členovia napĺňať starostlivosťou o malých a chudobných.

„Aj to bol dôvod, prečo nás biskup Diecézy Butare Jean-Baptiste Gahamanyi v osemdesiatych rokoch minulého storočia oslovil, aby sme centrum prevzali,“ vysvetľuje páter Vlastimil, rodák z Abrahámoviec neďaleko Bardejova.

Počúvať a podať pomocnú ruku 
Vo vzorne upravenom a udržiavanom centre je po celý deň rušno. Ráno sa znenazdania odkiaľsi vyroja desiatky roztomilých malých detí v utešených modrých svetríkoch a s otvorenou náručou objímajú všetkých návštevníkov.

„V centre prevádzkujeme materskú školu, do ktorej chodí stotridsaťtri detí z celého okolia, pretože má dobrú povesť,“ vysvetľuje páter Vlasťo, ako ho všetci volajú, a dodáva, že škôlka je pre centrum zároveň zdrojom príjmu.

Medzitým sa vonku potuluje pár väčších detí. Niektoré vytrhávajú z trávy burinu, iné dávajú pozor na kozy a ovce. Vyučovanie majú až popoludní, voľný čas preto využívajú nielen na oddych, ale aj na prácu.

Pri bráne sa ustavične hlásia návštevy. „Tieto dve deti prišli s babkou. Mama im zomrela, otec ich nechce. Nežije sa im ľahko, prišli poprosiť o pomoc a školské pomôcky. Deti sú zapojené do projektu Adopcia na diaľku,“ predstavuje slovenský misionár ľudí, ktorí neprestajne prúdia do sociálnej kancelárie.

„Tento chlapec kedysi žil u nás v centre a žiada o potvrdenie, že sa vyučil za krajčíra. Táto pani chce zapísať svoje dieťa do škôlky a prosí nás, či nám školné môže zaplatiť vo viacerých splátkach, pretože je znova tehotná.

Tento chlapec je tiež v našom programe Adopcie na diaľku. Chodí už na strednú školu a prišiel požiadať o potvrdenie, že mu garantujeme platenie školských poplatkov. Tento študent prešiel z internátnej na klasickú strednú školu a tiež potrebuje potvrdenie i školské potreby.

Toto je babka chlapca, ktorý u nás žije. Jeho rodine pomáha centrum dlho, dokonca jej postavilo dom, no ten sa už rozpadáva, pretože je z hliny, a treba ho opraviť, preto nás prosí o peniaze na plechovú strechu,“ vymenúva Vlasťo len tak mimochodom všetky návštevy a medzitým konzultuje riešenie jednotlivých prípadov so skúsenou sociálnou pracovníčkou Léocadie.

Neuveriteľné príbehy 
Na poludnie sa jedáleň centra naplní deťmi, ktoré sa vrátili zo školy. Na stole ich čaká fazuľa s ubugari, kukuričnou kašou pripravovanou na spôsob polenty. Všetky deti z centra chodia do základných a stredných škôl v okolí a popoludní ich čakajú ďalšie povinnosti – upratovanie, práca, príprava do školy, ale aj hry a voľnočasové aktivity.

„V centre žili pôvodne deti, ktorým rodičia zomreli alebo ich opustili. Dnes tu máme aj deti ulice, ktoré k nám privedie polícia, sociálni pracovníci alebo ich z ulice zoberieme my,“ vysvetľuje Vlastimil Chovanec.

Dvojmetrový blonďavý misionár pozná osobný príbeh každého dieťaťa z centra, a to nielen preto, že o deťoch vedú evidenciu. Spoločne so sociálnou pracovníčkou sa usiluje spoznať rodinnú situáciu detí, navštevuje ich rodičov či príbuzných, hľadá príčinu, prečo deti zostali na ulici alebo prečo chcú žiť radšej v centre ako doma.

Robí to s odhodlaním a láskou. Osud každého dieťaťa sa ho dotýka aj po piatich rokoch práce, ktorá by mohla byť rutinou. „Máme tu štyridsaťdva detí, ich počet sa však každú chvíľu mení, lebo niektoré prichádzajú a iné odchádzajú,“ vysvetľuje.

Vzápätí privedie do svojej kancelárie dvanásťročného Roberta, ktorého dnes štátni úradníci odovzdajú rodine. „Narodil sa vo väzení, jeho matka sedí za zločiny spáchané počas genocídy. Priviedli ho k nám ako trojročného.

Teraz sa bude oňho starať babka a starší súrodenci. Keby som to všetko nevidel na vlastné oči a niekto by mi rozprával takéto veci, neveril by som mu,“ hovorí chvejúcim sa, no presvedčivým hlasom Vlasťo. Kým rozpráva, balí chlapcovi na cestu pár sladkostí a dáva mu vybrať tričká. Rozlúčka po deviatich rokoch nie je ľahká.

Popoludní sa páter Vlastimil ocitne vonku uprostred detí a tancuje spolu s nimi. Keď sa začne stmievať, opäť ho pri bráne čaká návšteva, tentoraz priviedli parlamentní poslanci chlapca, ktorého našli na ulici a prosia, aby ho prijali v centre.

„Zatiaľ o ňom vieme len to, že sa volá Simon, má desať rokov a matka ho opustila, preto sa túlal po ulici,“ sumarizuje misionár informácie o novom obyvateľovi centra, ktorého dostali ako dar za Roberta.

„V najbližších dňoch vyhľadáme Simonovu rodinu a zapíšeme ho do školy. Teraz sa zaňho pomodlime,“ vyzve a odvádza chlapca do jeho nového domova, potom sa ponáhľa za spolubratmi Jeanom Boscom a Pierrom na večerné modlitby.

Po nich znova nasleduje večerná rozlúčka so všetkými deťmi a nádherný rwandský pozdrav Urote Imana. Veď aké sny môžu byť krajšie než tie o Bohu?