V amazonskom pralese začínal s pokorou

Odišli ste na juhoamerický kontinent, do krajiny, ktorú ste vôbec nepoznali. Aké boli vaše pastoračné začiatky?
Začiatky boli náročné po každej stránke. V apoštolskom vikariáte Nuflo de Chávez, kde pôsobím, sú misionári zo šiestich krajín: z Mexika, Nemecka, Poľska, zo Slovenska, Švajčiarska a z Južnej Kórey.

Najprv je potrebné vojsť do tohto spoločenstva a žiť ako v rodine bez toho, aby sa niektorá kultúra a spôsob prežívania viery potláčali. Skôr ako sa človek dostane k pastorácii, potrebuje sa nastaviť na prácu v amazonskom pralese, kde vám nepomáhajú mobilné aplikácie. Keďže som spočiatku domorodé jazyky neovládal, bol som nútený ľudí pozornejšie vnímať a pristupovať k nim pokornejšie.

Postupom času sa mi darilo hlbšie spoznať nielen ich jazyky, ale aj miestnu kultúru. V konečnom dôsledku ma teda počiatočná neznalosť jazykov uchránila pred riadením života druhých podľa našej európskej kultúry.

Ako by ste predstavili Bolíviu? Ako vnímate ľudí, ktorí v tejto krajine žijú?
Bolívia je rozlohou takmer dvadsaťkrát väčšia ako Slovensko. Je vnútrozemskou krajinou, keďže vo vojne s Čile prišla o more. Krajina je rozmanitá – od amazonského pralesa cez údolia k sopkám a horám, kde ľudia žijú v nadmorskej výške štyritisíc až päťtisíc metrov.

Ich život je úzko prepojený s prírodou. Ľudia z hôr sú naučení ťažko pracovať na poliach. Sú uzavretejší, ale po nadobudnutí dôvery vytrvalejší. Bývajú z nich zodpovední katechéti. Obyvatelia pralesa sú spontánnejší a veselší. Bohatstvo pralesa ich robí bezstarostnými, hoci aj tam sa treba na poliach obracať.

Obe skupiny obyvateľstva s výnimkou veľkých miest žijú  v jednoduchých obydliach a pracujú často s nástrojmi, ktoré na Slovensku vidíme už len v archeoskanzenoch. Vo veľkej miere je to spôsobené tým, že ešte do roku 1968 tam ľudia žili ako otroci.

Čo je na vašej službe najkrajšie? Čo vám dáva? A naopak, čo je najťažšie?
Najkrajšie sú prvotné misie. Keď sa domorodci chcú usadiť na novom území, vyklčujú les, postavia domy, a potom ma zavolajú, aby som im ich prišiel požehnať. Je veľmi silný zážitok postaviť kríž, požehnať domy a odslúžiť prvú svätú omšu tam, kde doteraz existoval len prales.

Prechod od neobývaného pralesa k zasvätenému Božiemu územiu akoby prales zobúdzal, dvíhal, posväcoval, robil ho miestom vedomého stretnutia s Bohom a jeho dielom.

Vedomie, že som tam, kde ma Boh chce mať, ma robí šťastným. Denne mi to ukazuje očividnými zázrakmi. Hoci mnoho ráz neviem, ako sa pripraviť na ťažké situácie, Boh si nájde cestu. Večer mu ďakujem, že všetko poskladal do nádhernej puzzle skladačky, kde každá minúta tvorí jeden dielik.

Ťažké sú pre mňa momenty, keď vidím veľkosť misijného územia, potrieb ľudí a svoju ľudskú obmedzenosť. Teraz pôsobím v oblasti Guarayos vo farnostiach El Puente a Yotaú bez pomoci rehoľných sestier, kňaza či laikov zo Slovenska.

Po štyroch rokoch som prišiel domov aj s cieľom nájsť kňaza, ktorého si Boh vybral na misie, pretože spolu by sme mohli ohlasovať evanjelium oveľa efektívnejšie.

Poďme k pastorácii. Ako vyzerá váš bežný deň?
Pretože pôsobím vo viacerých farnostiach, ktoré majú desiatky komunít, mám vytvorený harmonogram, podľa ktorého navštevujem usadlosti. Keďže cesty sú ťažko prejazdné, na stokilometrovom okruhu mám tri miesta, kde si môžem oddýchnuť, navariť, umyť sa a prespať. Vyrážam skoro ráno, kým nie je veľmi horúco.

Po príchode do komunity býva stretnutie s lídrom či učiteľmi, ktorí pomáhajú pri príprave detí na krst, prvé sväté prijímanie, birmovku. Po spoznaní aktuálnej situácie a potrieb komunity riešime, na čo sa potrebujeme zamerať a ako to chceme splniť.

Raz do roka prejdem všetky domy v komunitách s požehnaním. Pri každej návšteve dedinky je možnosť pristúpiť k svätej spovedi. Svätá omša býva spojená s procesiou a tancom. Každý deň robím aj kancelársku prácu, ktorá je sťažená tým, že mnohí nemajú ani rodný list.

Ich otcovia kedysi utiekli od pánov z otroctva a žili hlboko v pralese. Okrem prosieb o vyslúženie sviatostí prichádzajú na faru ľudia s rozličnými potrebami: s prosbou o zdravotné ošetrenie, o pomoc pri stavbe kaplnky, školy, mosta, zvonice, domu. Ďalší si hľadajú prácu.

Večer bývajú v pastoračnom centre stretnutia pre všetky vekové kategórie. Najváženejšie sú pre domorodých obyvateľov výročné dni komunity. Vtedy býva slávnostná svätá omša a po nej pohostenie pre všetkých.

Vaša činnosť je nepochybne náročná. Máte vôbec čas na oddych? 
Keďže do komunít vyrážam často ešte za tmy a pracujem skoro do polnoci, som rád, ak sa môžem vyspať. Poteší ma, ak sa z času na čas nájde jazero, kde nie sú pirane, a dá sa tam zaplávať. Párkrát v roku si zajazdím na koni, občas sa ku mne pridá aj miestny biskup Antonio, ktorý takto kedysi bežne navštevoval komunity.

A čo budúcnosť? Máte v svojej pastoračnej činnosti nejakú víziu?
Potrieb je veľmi veľa. Denne počúvam o materiálnych, zdravotných i duchovných potrebách ľudí a chcem sa v tom orientovať. Na to potrebujem nevyhnutne počúvať Boží hlas, aby som poznal Božiu vôľu a mohol ju naplniť.

Podľa Ježišovho vzoru sa snažím zamerať hlavne na formovanie lídrov, katechétov, ktorí by v budúcnosti mohli pracovať ďalej na šírení Božieho kráľovstva. Mojím patrónom je svätý Ján Krstiteľ, ktorého úlohou bolo pripraviť cestu Pánovi. Podobne sa snažím robiť aj ja. Začať klčovaním „s mačetou v ruke“, cez Božie milosrdenstvo ukázať ľuďom Boží záujem o nich a pod ochranou Panny Márie, Kráľovnej pokoja, ich sprevádzať na ceste do neba.