V Salvádore nebol rok 1989 nežný

V skorých ranných hodinách 16. novembra 1989, teda v predvečer našej nežnej revolúcie, vtrhlo na pôdu Stredoamerickej univerzity ozbrojené komando. Brutálne zavraždilo všetkých prítomných rehoľníkov a dve ženy, ktoré bývali v ich rezidencii. Nešlo o prvý takýto prípad.

Vtedajší režim krutým spôsobom likvidoval svojich kritikov. Už v roku 1977 zavraždili jezuitu Rutilia Grandeho a o tri roky nato jeho blízkeho priateľa, salvádorského arcibiskupa Oscara Romera. Prvý z nich je už blahorečený, druhý svätý.

Stredoamerický Salvádor je s vyše šesť miliónmi obyvateľov na rozlohe približne 21 000 štvorcových kilometrov najhustejšie zaľudnenou krajinou na americkom kontinente.

Násilie v krajine sa rozpútalo už v 70. rokoch minulého storočia. Spor o pôdu medzi jednoduchými roľníkmi a vojakmi vyústil v rokoch 1980 až 1992 do občianskej vojny. Zomrelo v nej viac ako 70-tisíc ľudí vrátane žien a detí.

PODPOROVATELIA MIERU

Generálny predstavený jezuitov Peter-Hans Kolvenbach (1928 – 2016) si spomínal na čierny deň rádu takto: „Asi o pol tretej popoludní mi telefonoval Chema Tojeira z provincie v Strednej Amerike.

Zlomeným hlasom povedal, že boli zavraždení naši šiesti spolubratia, manželka správcu univerzity Julia a jej pätnásťročná dcéra Celine.“ Všetci šiesti jezuiti boli vzdelaní a vážení vo svojom odbore.

Medzinárodne uznávaný filozof Ignacio Ellacuría (59) bol rektorom Stredoamerickej univerzity, Amando López (54) a Juan Ramón Moreno (56) pôsobili ako profesori teológie, Segundo Montes (56) viedol fakultu sociológie a Inštitút ľudských práv, Ignacio Martín-Baró (44) bol priekopníkom na poli sociálnej psychológie a dekanom fakulty psychológie.

Najstarší z nich Joaquín López (71) založil sieť škôl pre chudobných a stal sa jej riaditeľom.

Dôvodom krutej popravy malo byť na základe neskoršieho vyšetrovania to, že jezuiti podporovali mierové rokovania medzi pravicovou proamerickou vládou Alfreda Cristianiho a ľavicovými gerilami, ktoré podporovala Kuba a ďalšie komunistické krajiny.

Náhrobný kameň s menami šiestich zavraždených rehoľníkov. Snímka: profimedia.sk

PRIPRAVENÍ SLÚŽIŤ

Páter Kolvenbach poslal po masakri v Salvádore členom jezuitského rádu list.

„Ťažké je predstaviť si hrôzu a neľudské mučenie, ktoré vyvolal tento vopred premyslený zločin. Nič nemôže ospravedlniť toto barbarstvo... krutá smrť zasiahla ľudí, ktorí nemali s politickým konfliktom roky sužujúcim obyvateľov Salvádora absolútne nič spoločné.“

V liste zároveň prosil, aby sa prihlásili tí, ktorí by boli ochotní zavraždených spolubratov nahradiť. Upozornil však, že salvádorský režim sa nezastaví pred ničím.

Dobrovoľne sa prihlásilo 150 jezuitov, medzi nimi kardinál Michael Czerny, brniansky rodák a kanadský jezuita. V Salvádore bol riaditeľom Inštitútu pre ľudské práva (1990 – 1991) a pracoval aj ako zástupca riaditeľa pre plánovanie sociálnej pomoci.

Jezuitského generálneho predstaveného prijal v tom čase aj salvádorský prezident Alfredo Cristiani Burt, ktorému rehoľník povedal: „Neopustíme krajinu, pretože máme veľa práce.“

OČITÁ SVEDKYŇA

Tento rok vznikol film španielskeho režiséra Imanola Uribeho s názvom Prišli v noci. Masaker z roku 1989 zachytáva prostredníctvom svedectva upratovačky Lucie, jedinej očitej svedkyne zločinu. Film sa nakrúcal medzi Španielskom a Kolumbiou a vznikol so súhlasom Spoločnosti Ježišovej.

„Uribeho nápad nakrútiť film sme privítali s veľkým nadšením,“ povedal Antonio España, provinciálny predstavený Spoločnosti Ježišovej v Španielsku.

„Dôležité je, aby sme nezabudli na to, čo sa stalo v roku 1989 a čo sa stále deje na mnohých miestach Latinskej a Strednej Ameriky. Neprestajne tam pretrváva nespravodlivosť a násilie, na ktoré sa v týchto krajinách Spoločnosť Ježišova usiluje reagovať svojimi inštitúciami,“ zdôraznil Antonio España.