Veľká noc na Papue-Novej Guinei utužuje vzťahy

V Papue-Novej Guinei žije okolo tisíc kmeňov s rozličnými tradíciami, zvykmi a kultúrou. Spôsob života na pobreží a ostrovoch sa značne odlišuje od toho v horách. Líši sa aj mentalita ľudí, napríklad ľudia žijúci pri mori sú omnoho pokojnejší, priateľskejší; ľudia žijúci v horách sú drsní a bojovní.

V posledných rokoch prechádza krajina veľkými zmenami, ktoré nemožno nazvať vždy najlepšími. Veľká migrácia spôsobuje viac nepokojov, bojov o pôdu i väčšiu kriminalitu.

Tvorivé krížové cesty
Papua-Nová Guinea je kresťanskou krajinou, na čo sú jej obyvatelia veľmi hrdí, a prežívanie kresťanských sviatkov je skutočne duchovnou záležitosťou. Kresťanskú vieru, ktorú priniesli misionári v minulom storočí, ešte vždy ovplyvňujú pôvodné náboženstvá.

Mnohí ľudia aj dnes veria v duchov mŕtvych, ktorí kontrolujú a ovplyvňujú ich život; v duchov lesa, rieky, mora či blízkeho vrchu. Niektoré z ich rituálov a zvykov preniesli aj do liturgických slávení Pôstneho a Veľkonočného obdobia.

Popolcová streda otvára Pôstne obdobie, čas pokánia a modlitby. V mnohých farnostiach a kostoloch veriaci prijímajú znak kríža popolom aj na Prvú pôstnu nedeľu. Sú to hlavne tí, ktorým veľká vzdialenosť v buši bráni prísť na svätú omšu uprostred týždňa.

V Papue-Novej Guinei je ešte veľa miest, ktoré sú ťažko dostupné a kňaz sa tam dostane sláviť Eucharistiu a vyslúžiť sviatosti raz za dva-tri mesiace. Počas Pôstneho obdobia sa pomerne veľké množstvo veriacich pravidelne zúčastňuje na piatkovej modlitbe krížovej cesty vo farnostiach.

Vo väčších farnostiach sú zvyčajne vytvorené skupinky, ktoré pripravia a vedú krížové cesty veľmi kreatívnym spôsobom. Dekorácia kostolov a kaplniek je prispôsobená liturgickej fialovej farbe Pôstneho obdobia, no kvetinovej výzdoby sa nevzdávajú.

Ekumenický Veľký piatok 
Kvetná nedeľa sa slávi na mnohých miestach v tradičnom oblečení, cesty do kostolov sú vystlané palmovými listami a v mnohých farnostiach majú zvyk, že príchod Pána Ježiša do Jeruzalema dramatizujú. Živých oslíkov na Papue-Novej Guinei nenájdete, takže tvorivosti sa medze nekladú a oslíka si nejakým spôsobom vytvoria či vyrobia.

Veľmi zaujímavé sú zvyky počas Veľkého piatka, najmä v horských oblastiach. Pôsobím už štvrtý rok v Goroke, čo je východná provincia v horách. Každý rok sa pomerne veľké množstvo veriacich zúčastní na ekumenickej krížovej ceste mestom.

Katolícka, Evanjelická, Anglikánska a Zjednotená cirkev si rozdelia jednotlivé zastavenia, potom spoločne putujú a modlia sa pri dôležitých miestach mesta, napríklad pri nemocnici, väznici, policajnej stanici, kostole alebo škole.

Krížová cesta mestom trvá aj tri-štyri hodiny. Po záverečnej modlitbe a požehnaní sa veriaci rozídu a pokračujú v slávení v svojich kostoloch alebo na modlitbových miestach. Keďže v Goroke nemáme katedrálu, na takéto špeciálne udalosti využívame športovú halu pri biskupskom úrade. Tam sa konajú obrady Veľkého piatka pre všetky farnosti diecézy.

Goroka je najmenšia diecéza v Papue-Novej Guinei, počet katolíkov v tejto oblasti dosahuje len okolo štyroch percent, takže sa tam pohodlne zmestíme. Obrady trvajú dlho, pretože poklona krížu je individuálna a ľudia trpezlivo čakajú, kým na nich príde rad, objímajú a bozkávajú kríž a zotrvajú tak aj niekoľko minút.

Zaujímavosťou je, že mnohí veriaci si už pred krížovou cestou pomažú tvár hlinou na znak smútku. Táto tradícia pochádza z miestnych pohrebných obradov a stretla som sa s ňou len v horách. Keď niekto v rodine zomrie, ľudia vyjadrujú svoj zármutok hlasným plačom a natretím sa bielou alebo červenou hlinou.

Keď sa správa o úmrtí rozšíri, ľudia v celej dedine prestanú pracovať a zídu sa okolo tela mŕtveho. Plačú a rozprávajú si príbehy zo života zosnulého. Takýto spôsob rozlúčky trvá aj tri dni, pretože sa čaká i na príbuzných, ktorí žijú na vzdialených miestach, a nazýva sa v jazyku tok pigin haus crai, čo znamená „dom plaču“.

Všetci príbuzní prispejú finančne na občerstvenie a pohreb. Hlinu zo svojich tvárí si zmyjú až po pohrebe. Takto vyjadrujú svoje prežívanie a smútok aj nad utrpením a smrťou Ježiša na kríži.

Veľkonočné mumu 
Mám pocit, že Biela sobota sa viac-menej nesie v atmosfére príprav na vigíliu, hlavne čo sa týka jedla. Vzťahy a budovanie komunity je pre miestnych obyvateľov veľmi dôležité, a preto sa vo farnosti všetci podieľajú na príprave slávnostného jedla, ktorým je mumu, aby ním oslávili zmŕtvychvstanie Pána.

Pripraviť tradičné mumu je náročné. Predchádza mu zabitie prasaťa, ktoré sa chová na túto príležitosť, a dlhé varenie i pečenie v špeciálne vyhĺbenej jame vyloženej kameňmi, na ktorých sa založí veľký oheň. Po vyhasnutí sa na kamene rozloží mäso, sladké zemiaky, banány, zelenina a rôzne druhy listov i bylín, všetko sa prikryje banánovými listami a nechá sa variť niekoľko hodín.

Vigílna svätá omša sa zvyčajne začína okolo siedmej večer, je plná radosti, tanca a spevu. Samozrejme, potom nasleduje hostina, ktorá trvá takmer do rána. Prezentujú sa na nej deti a mládež s rôznymi scénkami a piesňami.

Doma ľudia nemajú špeciálne tradičné zvyky súvisiace s výzdobou alebo jedlom. Dá sa povedať, že celé slávenie Veľkonočného trojdnia sa odohráva najmä vo farnosti alebo v komunite a je požehnané zlepšením vzťahov a jednotou.