Žila pre chudobných v Latinskej Amerike

V týchto dňoch uplynie štyridsať rokov od úmrtia slovenskej misionárky – saleziánky Anny Mihalovej (1908 – 1981). A to je príležitosť, aby sme si pripomenuli jej cestu k rehoľnému životu aj misijnú službu v ďalekej cudzine za oceánom v štátoch Latinskej Ameriky.
Ján Kusenda 11.08.2021
Žila pre chudobných v Latinskej Amerike

Sestra Anna Mihalová s pátrom Piom Jánom Krivým, OP, v roku 1976 v Kostarike. Snímka: archív autora

Sestra Anna Mihalová bola medzi prvými Slovenkami, ktoré sa vydali na misie k obyvateľom latinskoamerických krajín. Narodila sa 24. septembra 1908 v Bošáci. Po skončení strednej školy u sestier uršulínok v Trenčíne odišla ako 16-ročná do Talianska, do Inštitútu dcér Panny Márie Pomocnice (FMA).

Noviciát absolvovala v meste Nizza Monferrato, kde 5. augusta 1928 zložila svoje prvé rehoľné sľuby. Krátko potom si podala žiadosť o misie. Jej spolusestry novicky o nej hovorili ako o vzore rehoľníčky. Ešte v tom istom roku ako dvadsaťročná odišla na misie do Latinskej Ameriky.

Jej prvé pôsobisko bolo San José, hlavné mesto Kostariky, kde zložila aj večné sľuby 5. augusta 1934. Potrebné vzdelanie a diplomy na vyučovanie španielčiny a iných predmetov získala na tamojšej univerzite. Takto od 15. decembra 1928 vyše päťdesiat rokov nepretržite účinkovala v rôznych štátoch Latinskej Ameriky: v Kostarike, Hondurase, Guatemale, Salvádore a Nikarague.

Učiteľka a vychovávateľka

Začiatok bol ťažký. Raz ju poslali mimo mesta k chudobným a dali jej dopravný prostriedok – koňa. Celý svoj rehoľný život zasvätila mládeži Latinskej Ameriky, ale vždy milovala Slovensko a svoj rodný kraj.

Súčasne vychovávala rehoľný dorast – postulantky sestier saleziánok – a neskôr učila na základnej škole, bola vychovávateľkou. Učila aj na gymnáziu, a to angličtinu, telesnú výchovu, náboženstvo aj hudbu. Okrem toho vyučovala vo večernej škole a bola asistentkou v oratóriu. Neskôr bola predstavenou kláštora.

V Hondurase bola šesť rokov riaditeľkou dievčenského kolégia. Potom pracovala tri roky v Grenade a neskôr v Manague, hlavnom meste Nikaraguy, kde prežila ťažké chvíle zničujúceho zemetrasenia a na dôvažok krvavú občiansku vojnu. Svoju prácu však vykonávala nebojácne a za neuveriteľne ťažkých okolností.

Práca sestry Anity, ako ju v Amerike volali, bola taká obetavá a výnimočná, že si vyslúžila pochvalu a uznanie aj od vysokých svetských autorít. V Manague roku 1978 oslávila v tichosti svätou omšou, ktorú celebroval miestny arcibiskup, svoje zlaté jubileum – bodas de oro – päťdesiat rokov od zloženia prvých rehoľných sľubov.

Pri tejto príležitosti povedala: „Rada spomínam na všetko dobré i menej dobré. Príjemné a menej príjemné. Bolo to všetko pekné, len čas uteká. Je to krásne slúžiť Pánu Bohu. Vždy som bola šťastná. Ďakujem Najvyššiemu, že som sa mohla dokonalejšie venovať blížnym.“ Naozaj krásne vyznanie.

Návšteva rodného kraja a posledné roky života

Doma už nebola viac ako štyridsať rokov, keď ju predstavené poslali navštíviť v roku 1969 vlasť. Úrady vo vtedajšej Československej socialistickej republike jej nechceli umožniť vstup v habite, no ona sa odmietla prezliecť do civilu. Nakoniec predsa dostala povolenie.

Doteraz si živo pamätám, ako vystúpila z lietadla na bratislavskom letisku, a vždy si budem pripomínať jej dobrotu a láskavosť. Bola to veľká radosť zvítať sa so sestrou a spolurodákmi po toľkých rokoch. Rada si zaspomínala na milé chvíle, ktoré strávila s rodičmi a súrodencami ako dieťa. Milovala svoju rodnú dedinu, ktorá dala Cirkvi desať kňazov a vyše tridsať rehoľných sestier.

V roku 1976 ju v Kostarike navštívil bratanec páter Pius Ján Krivý, OP, s ktorým sa nevideli viac ako 50 rokov. V júni 1980, krátko pred svojou smrťou, Slovensko navštívila ešte raz. Ukázali sme jej vtedy Slovensko od Tatier cez Levoču až na východ po Vihorlat. Milovanú krajinu tak videla posledný raz.

Už vtedy bola veľmi chorá, po onkologickej operácii, ale nesťažovala sa a nedávala to nijako najavo. Návšteva vlasti jej akoby vliala nové sily. Choroba sa však vrátila v marci 1981 a nakoniec ju pripútala na lôžko. Jej posteľ sa premieňala na oltár, na ktorom s láskou a pokojne ponúkala Bohu samu seba.

Ešte so spolusestrami oslávila 26. júla svoje meniny. Vtedy povedala: „Nech sa stane, ako Pán chce, kedy on chce a spôsobom, akým chce, a to bezpodmienečne.“ Sestra Anna Mihalová prišla do domu nášho spoločného Otca 18. augusta 1981 vo veku nedožitých 73 rokov. Pochovaná je na cintoríne kolégia saleziánok v Kostarike.

Život sestry Anny Mihalovej v Latinskej Amerike bol preniknutý láskou k chudobným a každodennou túžbou po praktickom naplnení misijného apoštolátu v intenciách dona Bosca a Márie Mazzarellovej.

Od jej smrti už uplynulo štyridsať rokov, no odkaz jej misijnej činnosti, keď sa stala láskavou ohlasovateľkou Ježiša Krista, zostáva natrvalo. Prosíme Najvyššieho, aby našej sestre Anne za jej celoživotné verné služby dožičil hojnú účasť na jeho sláve. Nech odpočíva v pokoji v zemi, ktorej mládež milovala a s obetavou láskou vychovávala.