Na osliatku do neba

Veď všetci sa vieme nadchnúť, vieme dať veľké sľuby sebe aj druhým. Ale keď treba vytrvať, a to je dôležité, tak tam už spravidla skončíme.

Vytrvalosť v dobrom až do konca je veľký Boží dar. Tí, čo sa modlia kompletórium, o ňu prosia každý deň: „Pokojnú noc a vytrvalosť v dobrom až do konca, nech nám dá všemohúci Pán.“

Na Palmovú nedeľu vidíme Ježiša na osliatku. Stalo sa tak, aby sa splnilo, čo predpovedal prorok: „Povedzte dcére sionskej: Hľa, tvoj Kráľ prichádza k tebe, tichý, sediaci na oslici, na osliatku, mláďati ťažného zvieraťa.“

Neprichádza na koni ani na obrnenom transportéri. Tak sa rozhodol, tak to prijal na začiatku svojho verejného pôsobenia. Odmietol diablovo pokúšanie na púšti, aby ovládal, aby zneužíval moc.

Nebude kričať ani hlasno volať. Na ulici nebude počuť jeho hlas. Nalomenú trstinu nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí. Nebude používať moc, aby niečo dosiahol. Tak sa rozhodol a tak vytrval až na smrť na kríži, až do krajnosti.

Takto – verný sám sebe a Otcovi – prichádza do Jeruzalema a takto bude niesť aj svoj kríž na Golgotu. V pokore a tichosti. Muž bolesti, pred ktorým si zakrývajú tvár. Niet na ňom ani podoby, ani krásy.

Aj o tom môže byť Palmová nedeľa. O vernosti až do krajnosti, až na smrť. O vernosti vtedy, keď sa darí, je nám dobre, ľudia nás oslavujú a sme spokojní sami so sebou.

Manžel, manželka nás miluje, deti sú vďačné za výchovu. Alebo variant pre kňazov – s biskupom si rozumieme, spolubratia sú super, vedia nás podržať, pomôcť nám. Ale čo keď sa všetko otočí? Vytrváme?

Nenasadneme na koňa či do obrneného transportéra a nespravíme s tým všetkým poriadok? Rozhodnúť sa robiť dobre je pomerne ľahké a je to ľudské. No vytrvať na ceste dobra, to je božské.